Som mladá a zdravá žena, napriek tomu už niekoľko mesiacov nedokážem pracovať ani sa starať o deti či domácnosť. Moja myseľ mi to nedovolí. Ako každá správna matka a manželka, aj ja som robila všetko pre to, aby som nám zaistila čo najlepší život. Ráno som bola mamou, ktorá urobí deťom desiatu do školy a zavezie ich do školy či na autobus. Následne som sa v opätkoch a obleku ponáhľala do práce.
Pracovala som ako manažérka vo firme, pod sebou som mala tím približne 25 ľudí. Nad sebou šéfa, ten ďalšieho šéfa a ten ďalšieho. Počas mojej 9 hodinovej šichty v práci som dávala zo seba maximum. Telefonáty, meetingy, porady, reporty, stále niečo. Bola som v jednom kole.
Ľudovo povedané, bolo to o držku. Keď však odbilo 17 hodín, práca mi nekončila. Z upravenej a dokonalej manažérky sa opäť stala mama na plný úväzok. Vyzdvihnúť deti, navariť, naučiť sa s nimi, okúpať, ulož ich spať. A ešte tu bol manžel. Ó áno, môj sexi muž, ktorého mi úprimne závideli všetky kamarátky. Šediny mu už jemne premelírovali vlasy a jemu to dodávalo na neskutočnom sexepíle. Nemal pivné brucho ako muži mojich kamarátok. Každý deň si našiel aspoň hodinu na to, aby zašiel do fitka, a tak sa aj vo veku 44 rokov mohol pochváliť perfektnou postavou. Pracoval v nadnárodnej spoločnosti, taktiež mal vyššiu funkciu.
Bol dokonalý, a presne taká som chcela byť aj ja pre neho. Chcela som byť v jeho očiach dokonalou matkou, ktorá zvláda deti a vychováva z nich skvelých ľudí. Chcela som byť dokonalou ženou v domácnosti, aby bolo u nás vždy čisto, navarené a voňavo. A v neposlednom rade som chcela byť pre neho príťažlivou ženou. Čiže keď som uložila naše dve deti do postelí, osprchovala som sa a mali sme čas jeden pre druhého. Pozreli sme si film, dopriali sme si vášnivý sex a následne som mala necelých 6 hodín na to, aby som sa vyspala a aby kolobeh začal odznova.
Neviem, či za to môže korona alebo únava. Časom som však prestala stíhať. Na domácnosť som si najskôr tajne, neskôr úplne otvorene, volávala pani. Muž mi to nemal za zlé, naopak. Ocenil, aký dobrý nápad. Ja som sa však cítila hlúpo. Namiesto teplých večerí som sa cestou z práce zastavila vždy v reštaurácii a dala nám nabaliť jedlo. S mužom sme nemali spoločné účty, a tak to ani nezistil. Iba poznamenal, že som začala variť inak, ale chutilo mu. Viete, ako to išlo do peňazí?
Na istý čas to však riešilo situáciu. Keď sme však v práci riešili obrovský projekt a pre deti musel začať chodiť manžel a ja som pracovala aj po nociach, celé sa to začalo meniť. Nemala som čas na nič, ani len sa osprchovať, vyprať, venovať sa deťom alebo manželovi. Nemala som však ani energiu. Nevládala som.
Keď na mňa manžel raz zvýšil hlas, rozplakala som sa. V práci som sedela za počítačom a nič nerobila. Utekali nám zmluvy, neuhradené faktúry, bolo mi to na jednej strane jedno, na druhej som sa cítila príšerne, ako keby som zlyhala. Veď len sedím v práci na zadku, ako môžem byť unavená? Cestou z práce som si vždy poplakala, vlastne aj doma vždy, keď som bola sama. Cítila som úzkosť. Utešovala som sa tým, že už iba niekoľko mesiacov a bude po všetkom.
Veru, aj bolo. Ráno, keď sme mali vstávať a vychystať deti do školy som cítila, že na mňa niečo lezie. Poprosila som muža, aby vzal deti, že si zoberiem voľno. Srdce mi búšilo ako o život, všetko ma bolelo, hlavu mi išlo roztrhnúť. Cestou na toaletu som odpadla. Mojím najväčším šťastím bolo, že k nám krátko na to prišla pani, ktorá nám pomáha s domácnosťou. Tým, že mala kľúč, ma našla a privolala záchranku.
Urobili mi všemožné vyšetrenia, nič nenašli. Zdravá ako buk a prepustili ma domov. Ja som však stále len plakala a tvrdila, že nevládzem, veď som ledva chodila a chcela som, aby mi dali všetci pokoj. Nechala som sa prehovoriť na návštevu psychológa. Zo začiatku vyzerali naše sedenia tak, že som len začala plakať. Nič viac. Až časom určil, že trpím vyhorením. Vyhorenie z práce, zo života, kríza stredného veku, skrátka vyhorenie.
Viete čo to je za chorobu? Niekedy sa mu asi hovorí aj ochorenie modernej doby. Je tomu už niekoľko mesiacov, čo som bola na PN-ke, neskôr ma manžel donútil dať výpoveď. O domácnosť sa nám našťastie stará stále tá istá pani, s deťmi sa učí on a na víkendy ich dáva k rodičom či idú ku kamarátom. Vtedy sa venuje mne. Rozprávame sa spolu o tom, čo posadíme, či nepremiestnime nábytok, pozeráme si staré fotky, ležíme. Cítim sa ako troska, ale viem, že je predo mnou ešte dlhá cesta k uzdraveniu. Viem, že duševné zdravie je dôležité. Nemusím byť už dokonalá v každom smere. Stačí, aby som bola tu.
Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok
Zdieľať na