Najťažšie bolo priznať si závislosť. Ženy pred viac ako dvadsiatimi rokmi nebývali závislé. Nemali tiež problémy a všeobecne veľa vecí neexistovalo. Minimálne spoločnosť sa tak tvárila.
Pochádzam z dediny na severovýchode Slovenska. U nás do krčmy chodili aj ženy. Často odchádzali domov naraz s mužmi a minimálne rovnako opité. Na druhý deň bolo treba robiť v lese alebo na poli. Navariť obed pre celú rodinu, obriadiť dom. Skrátka, spraviť čo treba.
Každý deň bol taký istý. Ťažký a dlhý. Alkohol bol súčasťou našich životov, pilo sa pri oslavách, ale aj zo smútku. Vyrastala som v tomto prostredí a preto by som si nikdy nepomyslela, že s alkoholom budem mať niekedy problém.
V škole mi to vždy išlo veľmi dobre. Najskôr som sa dostala na gymnázium a neskôr na vysokú do Košíc. Študovala som práv, no bolo to ešte za minulého režimu. Výsledky som mala dobré, všetko sa zdalo byť v poriadku. Občas sa mi stalo, že som to prehnala na nejakom fláme, no neprikladala som tomu veľký význam. Počas vysokej všetci vystrájajú.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Na sestru sa vykašľali milenci, istotu hľadá v alkohole
Ja som navyše bola z dediny. Pre mňa už Košice boli veľkým mestom s kultúrou a reštauráciami. Navyše mi vlastne lichotilo, že prepijem mnohých pod stôl. O škodlivých dôsledkoch sa v tom čase ešte veľa nehovorilo. Jasné, každý poznal aspoň z rozprávania niekoho, kto sa prepil. Alebo komu sa prihodilo nejaké nešťastie pod parou, no o alkoholizme ako probléme sa skutočne takmer nehovorilo. Pili všetci a všade a ja som v tom vynikala.
Môj prvý muž si tiež rád vypil. Študoval tiež v Košiciach, no na technike. Chodili sme veľa von a často sme s pitkami začínali už doma. Pripadalo mi to smiešne, obaja sme boli veľmi spoločenskí a až keď sme si prestávali pomaly pamätať celé víkendy, tak som si povedala, že niečo nie je v poriadku.
Chcela som sa zveriť mame, no tá mala pre mňa jedinú odpoveď – keď mám frajera, mala by som si ho zobrať, lebo inak ma ohovorí celá dedina. Keď sa po roku a pol opýtal, či si ho nechcem vziať, povedala som áno. Toto rozhodnutie ma takmer zabilo. Nás oboch.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Zo sestry sa pri jej priateľovi stala troska – ako jej mám pomôcť?
Po škole som si našla prácu na súde. Bolo to dobré miesto, stabilné a ľudia nám nosili koňačik či vínko už len z princípu. My sme si o piatej zvykli vypiť pred cestou domov. Niektorí si to potom ešte aj s čistým svedomím odšoférovali. Päť rokov som pila a na konci som už nevedela, čo je skutočné a čo sa mi zdá.
Dostala som dve napomenutia kvôli alkoholu a vedela som, že po treťom si už na súde len tak neškrtnem. V tom čase síce každý veľa pil, no nechať sa chytiť bolo fatálne. Celý režim tak fungoval. Základ bolo všetko zariadiť, vybaviť, zohnať čo treba a nenechať sa chytiť. Koho chytia, ten skončí.
Kombinácia mňa a prvého manžela bola skutočne takmer smrteľná. Mali sme sa neskutočne radi, ale aj sme si veľmi ubližovali a obaja sme príliš radi mali život a pohárik. Že ma podvádzal som si uvedomila, až keď som to videla na vlastné oči. Potom som rozbila polovicu bytu a takmer mu rozbila hlavu popolníkom. On odišiel, ja som sa opila.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Keď som sa ráno zobudila uprostred tej spúšte, niečo sa vo mne zlomilo. Povedala som si, že s tým musím skončiť a vyhľadať pomoc. Po dlhom čase som zase začala chodiť do kostola a vtedajší farár mi veľmi pomohol a odporučil takú pracovnú skupinu.
Po pol roku abstinencie som sa rozviedla. Viera a kresťanstvo do kádrového posudku veľmi nepasoval a keď sa z alkoholičky mala stať odrazu mníška, mnohým to nevoňalo. Podmienky a atmosféra sa zhoršovali, až som z miesta dobrovoľne odišla.
Našla som si miesto v spišskokatolíckej charite, kde som ostala až do svojho dôchodku. Dnes môžem s čistým svedomím povedať, že už viac ako dvadsaťpäť rokov nepijem. A abstinencia mi úplne zmenila život.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na