Volám sa Gabika a mám 52 rokov. Opäť na mňa doľahol ten zvláštny smútok, s ktorým si neviem poradiť, a tak som si povedala, že sa z neho „vypíšem“. Ozýva sa z času na čas už viac než desať rokov, no až v poslednom čase prichádza častejšie a vtedy neviem, čo so sebou.
Od detstva som bola veľmi ctižiadostivá. Určite na tom mali svoj podiel moji rodičia, otec známy lekár, mama učila na vysokej škole. Bola som ich jediné dieťa a tak ma podporovali vo všetkom. Chcela som hrať na klavíri, hrala som. Chcela som tancovať, prihlásili ma do tanečného krúžku. Venovala som sa aj atletike a kresleniu.
Dá sa povedať, že som bola všestranne nadané dieťa, vyhrávala som súťaže v literárnej tvorbe, ale rovnako výborne mi išli aj matematika či chémia. Na gymnáziu ma učitelia posielali na olympiády a pýšili sa mojimi úspechmi.
Otec čakal, že pôjdem v jeho stopách, ale mňa to na medicínu neťahalo. Nemala som v sebe zakorenenú potrebu zachraňovať životy a nevedela som si ani len predstaviť, že by sa mojím životom mali stať operácie, krv a bolesť pacientov. Nakoniec som sa rozhodovala medzi právom a ekonómiou. A pretože ma to vždy prirodzene ťahalo k číslam, zvíťazila práve ekonómia. Vysokú školu som končila s červeným diplomom a hneď sa mi podarilo zamestnať sa v banke.
Veľmi rýchlo som ukázala, že som schopná. Darilo sa mi, nadriadená si ma obľúbila. Kariérne som stúpala a po odchode šéfky do dôchodku som pozíciu zástupkyne vymenila za funkciu riaditeľky krajskej pobočky. Celkom inak to ale vyzeralo v mojom súkromnom živote. Prakticky som totiž žiaden nemala. V práci som bývala dlho do večera, pretože som perfekcionistka a všetko chcem mať pod palcom. Ešte počas vysokej školy som chodila so spolužiakom, no tento vzťah sa rozpadol, keď si našiel prácu na opačnom konci republiky. Láska medzi nami ochladla, nebola chuť a záujem budovať čosi na diaľku.
Ja som potom maximum venovala práci, a keď som si raz za čas zobrala dovolenku, išla som do zahraničia. Vyberala som si poznávacie zájazdy, pretože ma nikdy nebavilo len tak ležať pri mori. Na jednom takomto zájazde som sa zoznámila s Kamilom. Šarmantný, o dva roky starší, vedel, ako zapôsobiť. Celý zájazd sme sa venovali jeden druhému a po návrate z dovolenky sme sa začali stretávať.
Kamil pracoval v reklamnej agentúre a páčil sa mi jeho zmysel pre humor i to, ako dokázal žene polichotiť. Hovoril, že má po rozpade dlhoročného vzťahu a ja som po minulosti nepátrala. Vyhovovalo mi aj to, že sa len stretávame a trávime spolu voľný čas. Ja som mala svoj vlastný bytík, on mal svoju strechu nad hlavou, a zatiaľ som nemala potrebu niečo na tom meniť.
Keď však Kamil začal byť čoraz nástojčivejší a naliehal, aby sme spolu začali žiť, povedala som si, že v poriadku. Koniec koncom, mala som 37, nebolo na čo veľmi čakať. Presťahovala som sa k nemu a začala spoznávať jeho pravú tvár. A tá sa mi veru páčila čoraz menej. Z Kamila sa totiž vykľul manipulátor a žiarlivec. Všetko chcel mať pod kontrolou, no najviac mňa. A robil to veľmi rafinovane. Lichotil, vyznával lásku, povoľoval slučku, a potom zrazu udrel. Nie fyzicky, ale psychicky.
Jeden deň sme strávili krásne romantické chvíle pri večeri so sviečkami, a druhý deň ma čakal vo dverách s výčitkami, že ho nemilujem, lebo som si dovolila zostať v práci o dve hodiny dlhšie. Chcel vyberať miesta, kam pôjdeme, činnosti, ktoré budeme robiť, chcel mi určovať, ako sa mám správať a čo mám cítiť. Možno inej žene by toto vyhovovalo, ja som iná.
Neznášam obmedzovanie, vyfňukávanie, neistotu, ktorej ma Kamil vystavoval. Nikdy som nevedela, v akej nálade ho nájdem, čo mu zase bude prekážať. V práci som mala zodpovednosť, povinnosti, a ako som už spomínala, bola som ctižiadostivá. Nechcela som takto žiť, chcela som chlapa, ktorý mi bude oporou. Po siedmich rokoch som sa od Kamila odsťahovala. Ešte teraz počujem , ako na mňa vo dverách kričí: „Tebe nikdy nikto nebude dosť dobrý! Zostaneš sama a tak ti treba!“
Neviem, či to bola veštba, ale jeho slová sa naplnili. Vrhla som sa do práce, odchádzala z nej neskoro večer, a keď som už naozaj potrebovala vypnúť, užívala som si cestovaním po svete. Precestovala som Európu, Ameriku, Áziu aj Afriku. Naposledy som spoznávala Srí Lanku a v lete sa chystám po druhý raz do Japonska. Od rozchodu s Kamilom roky preleteli akosi prirýchlo a mne sa nepodarilo nájsť si spriaznenú dušu, človeka, ktorého by som mohla mať pri sebe navždy.
Viem, že to trápi aj mojich rodičov, ktorí sa napriek veku stále držia a sú mi oporou. Mám ich a som za to neskonale vďačná. Napriek tomu ale pociťujem samotu a naplno mi začína dochádzať, že som čosi veľmi dôležité vo svojom živote zmeškala. Po rozchode s Kamilom som začula tikať biologické hodiny, a bolo to veru silné tikanie.
Skúšala som si partnera nájsť aj cez zoznamku, no nemala som šťastie. Buď sa mi ozývali muži, ktorí mali záujem len o sex, alebo mi nevyhovovali správaním či svojimi názormi. S jedným som si predsa len porozumela a aj sme sa stretli, no keď sa ukázalo, že je ženatý, povedala som si, že stačilo.
Ak by sa dnes niekto objavil na obzore, bola by som, samozrejme, šťastná. No získala by som už „len“ partnera. Na rodinu je totiž neskoro. Snažím sa zamestnávať svoje telo aj myseľ, stále niečo robím, starám a o rodičov. Niekdajšie spolužiačky obdivujú moje fotky z ciest, ktoré pridávam na sociálne siete a píšu, ako mi tieto zážitky závidia. A ja cítim zvláštny smútok, keď sa pozerám na ich spokojné tváre v objatí detí a už aj vnúčat…
Zdieľať na