Vychovala ma mama sama. Naučila ma chodiť, rozprávať, vodila do škôlky, školy. Tešila sa z mojich úspechov, stála pri mne, keď mi bolo ťažko. Vďačím jej za veľa. Za to, že zo mňa vyformovala takého človeka, aký som. Ona sama to pri tom nemala ľahké.
S mojím otcom sa zoznámila, keď bol svojou firmou vyslaný na Slovensko na jeden rok. Nikdy nemal v úmysle sa tu usadiť, nebodaj si založiť rodinu. Keď mu mama po pár stretnutiach oznámila, že bude otcom, zachoval sa ako správny zbabelec. Vybavil si predčasné ukončenie v práci a vrátil sa do Čiech.
Mama, ako slobodná matka v malom meste, bola častým objektom klebiet. Pritom by mohla ísť príkladom, ako to všetko zvládala. Prácu, starostlivosť o mňa, o domácnosť. Nikdy sa na nič nesťažovala a aj ja si spomínam na svoje detstvo ako veľmi šťastné.
V rodnom mestečku ale nebola úplne spokojná. Keď som mal nastúpiť do školy, odsťahovali sme sa do Bratislavy. Chcela tu začať od začiatku, bez ohovárania a odsudzovania okolia. Bývala tu aj jej sestra, takže sme neboli úplne sami. Trávili sme spolu Vianoce, narodeniny aj všetky sviatky.
Bolo prirodzené, že čím som bol starší, tým viac som bol zvedavý na otca. Chcel som vedieť, kto to je, čo robí, kde žije. Mama na otca nikdy nenadávala, ale ani mi o ňom nič nehovorila. Neskôr mi povedala, že žije v Čechách, vie, že existujem, aj kde žijeme. Keby chcel, mohol sa ozvať už dávno.
A tak som žil ďalej s tým, že skrátka otca nikdy nespoznám. Prekvapenie prišlo na moje pätnáste narodeniny. Otec sa ozval mojej mame, že by sa chcel so mnou stretnúť. Moja mama bola proti. Vyhranila sa jasne, že k nám domov ho nepustí. Odovzdala mu moje telefónne číslo s dôvetkom, že bude súhlasiť len v prípade, ak to budem chcieť aj ja.
Veľmi som dúfal, že sa mi otec ozve. V ten víkend mala mať u nás v kultúrnom dome koncert jedna česká kapela. Bolo to príznačné. České návšteva na slovenskej pôde. Otec sa mi ozval, že by ma na koncert rád zobral. Ja som bol rád, že sa nebudeme musieť spolu veľa rozprávať. Aj som sa tešil, aj som bol nervózny.
Keď sme sa videli, cítil som taký zvláštny pocit. Nebola to zlosť ani výčitky. Bolo skôr pozitívne. Napokon, nemalo zmysel sa vŕtať v minulosti. Tú by som nezmenil a nevidel som v tom ani žiaden dôvod. Koncert sme si užili. Po ňom sme sa ešte chvíľu rozprávali. Otec mi sľúbil, že to nebolo naše posledné stretnutie. Sľub dodržal. Odvtedy sme boli v kontakte pravidelne.
Doma som na mame videl, že ňou lomcujú emócie. Nechcela nechať na sebe badať, že je z môjho stretnutia s otcom nervózna, ale chcela vedieť, ako to celé bolo. Všetko som jej opísal. Zakončila to tak, že ona sa s otcom stretávať nechce a nebude, ale ak ja ho chcem mať vo svojom živote, nebude mi v tom brániť.
Spolu s občianskym preukazom som teda kedysi konečne získal aj druhého rodiča. Otec som mu nikdy nepovedal. Volám ho krstným menom. Som ale rád, že si ku mne našiel cestu. Bolo to síce neskoro, dôvody prečo ma však nezaujímajú. Vždy som žil prítomnosťou. Takou, kde pri všetkých dôležitých okamihoch v mojom živote je už roky prítomný aj on.
Zdieľať na