Bolo to pred mnohými rokmi, keď mi rodičia oznámili, že do našej rodiny pribudne nový človiečik – sestra. Mala som vtedy už šesť rokov, takže som tomu dobre rozumela. Tešila som sa na jej príchod, lebo ako jediná z detí v okolí som nemala súrodenca. Dokonca som jej spolu s maminou pri raňajkách vybrala meno – Jarka. Keď na to spomínam, akoby sa všetko udialo len včera.
Vtedy som však nevedela, ako veľmi Jarka zmení náš život. Nie, nebola v tom žiarlivosť, že už nie som jedináčik, ako by si niektorí mohli myslieť. Jednoducho už od malička bola moja mladšia sestra stavaná na piedestál – najmä môj otec ju neustále vyzdvihoval. Mňa, naopak, za všetko karhali a hovorili mi, že som staršia a mám ísť sestre príkladom. Ak sa aj vyskytol nejaký problém, ja som bola tá, ktorá dostala pár výchovných na zadok, nie Jara.
Roky utekali a tá priepasť medzi nami sa neustále prehlbovala. Napríklad na základnej škole, keď som išla na recitačnú súťaž, nikdy ma nikto neprišiel podporiť. Naopak, ona ako nádejná gymnastka vraj excelovala a obaja rodičia boli schopní zobrať si aj dovolenku z práce, len aby Jara cítila dostatok povzbudenia spomedzi divákov.
Nikoho nezaujímalo, že ja som neskôr vyštudovala náročnú vysokú školu, popri ktorej som ešte aj brigádovala. V centre pozornosti bola neustále Jara, ktorá ledva skončila učňovku. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale obdivovať ju za to, že sa vyučila za kaderníčku? To už asi naozaj zo mňa hovorí trpké sklamanie.
Pamätám si však presný moment, kedy som zistila, ako Jara proti mne doslova brojí a hucká rodičov. Snažila sa im natĺcť do hlavy, že ja som ostala namyslená, hotová panička. Ona sa tvárila ako úbožiatko a zákerne sa ponosovala, ako jej len ubližujem. Vraj ani nemám záujem sa s ňou rozprávať či stretávať. Domýšľanie, to jej vždy išlo. Čudujem sa, že sa neprihlásila na herectvo.
Paradoxne, možno by som jej dokázala všetko odpustiť. Uvedomila som si ale, že s jej povahou jednoducho niet cesty späť. Odmalička rodičia medzi nami robili rozdiely a čokoľvek sestra vyparatila alebo hocijaké klamstvo povedala, zhltli jej to aj s navijakom. Uvažujem, či to robila premyslene a náročky.
Samozrejme, že som to niesla ťažko. Priznať si, že mám za sestru manipulátorku nie je jednoduché. Časom som sa s tým však zmierila. Žijem si svoj život a o ten jej sa vôbec nezaujímam. Rodičov navštevujem sporadicky, počas hodinky pri káve pretrpím chválospevy na Jaru alebo sťažovanie sa na život. A dobre aj tak. Každý je si predsa pánom svojho šťastia a ja som sa rozhodla nezaoberať sa týmito, dnes už pre mňa nepodstatnými, malichernosťami.
Zdieľať na