Vždy som si myslela, že rodina je základ a že musí držať pokope za každú cenu. Nech sa dialo čokoľvek na svete, zastávala som sa svojej rodiny a najmä svojho brata Paľa. S odstupom času viem, že to bola veľká chyba. Poďme však pekne poporiadku.
Moje meno je Ingrida a len nedávno som oslávila okrúhlych 50 rokov. Otca nemám už viac ako desaťročie. Zostal mi však brat Paľo, ktorý je o rok starší. Mama nám zomrela len nedávno, v januári. Dožila sa relatívne pekného veku – 74 rokov a mala by za to vďačiť mojej obetavej starostlivosti. Nakoniec ma však zranila tým najhorším možným spôsobom.
Ešte pred dvomi desaťročiami prekonala rakovinu prsníka. Lekári jej objavili nádor, ktorý museli vyoperovať. Keď sme si mysleli, že to najhoršie má za sebou, mýlili sme sa .Časom sa k pôvodnej diagnóze pridali ďalšie choroby. Ani zlomená noha sa jej už nezahojila tak, ako mala, kvôli čomu krívala a to neskôr viedlo k tomu, že sa takmer úplne prestala hýbať. Pridružila sa cukrovka aj vysoký krvný tlak. Toto všetko ju akosi poznačilo, až sa jedného dňa zrazu prestala úplne zaujímať o seba aj o okolitý svet. Jednoducho povedané, vykašlala sa na život.
Náročnú situáciu som riešila s ošetrujúcimi doktormi aj so psychológmi. Všetci sa zhodli na tom, že by nemala zostávať sama. S bratom Paľom sme teda riešili, čo urobíme, keďže obaja sme mali vlastné životy. Ja som bývala od rodičovského domu zhruba 30 kilometrov. On síce žil v susednej dedine, ale chodieval na týždňovky. Navrhla som, nech sa striedame pri starostlivosti o mamu, ale on nemohol a jeho žena sa do toho vôbec nehrnula, práve naopak. Len si hľadala výhovorky.
Po neustálom dennom dochádzaní sme sa spolu s manželom aj deťmi dohodli, že predáme náš malý byt a presťahujeme sa do rodičovského domu za mamou. Bola to z našej strany tak obrovská obeta, akú si nikto ani len nedokáže predstaviť. Ale čo by sme pre rodinu neurobili, však? Dnes sa ma pri týchto myšlienkach zmocní len obrovský smútok a hnev.
Rodičovský dom sme postupne dali do poriadku. A dokonca sa zdalo, že to mame pomohlo. Bolo to však len chvíľkové a počiatočná radosť rýchlo odznela. Mama neskôr začala byť protivná, potom sa zatvárala u seba v izbe, kde si čítala Bibliu. Nakoniec len tak sedela a pozerala von oknom. Bolo mi jej ľúto.
Napriek tomu som s ňou chodievala na všetky potrebné vyšetrenia a starala sa o ňu. Dokonca som ju aj umývala a prebaľovala, keďže posledných 6 rokov sa matka stala nespôsobilou chodiť na toaletu. Za celý ten čas ju bol brat Paľo pozrieť možno jedenkrát za polrok, a to aj napriek tomu, že má trvalé bydlisko v susednej dedine. Na starostlivosť o ňu alebo lieky nikdy neprispel ani cent.
Keď prišiel mamin osudný deň, puklo mi srdce. Aj sa mi trochu uľavilo, že zrazu bude toho menej. Smrť rodiča však zasiahne každého. Ešte sme ju ani nepochovali a už sa Paľo ozval ohľadom dedičstva. Tu nastal nečakaný kameň úrazu. Napriek tomu, že som sa o matku celé tie roky starala, ona odkázala polovicu domu bratovi a polovicu mne. A teraz ten chmuľo chce, aby sme ho vyplatili z jeho polovice, inak máme nehnuteľnosť predať.
Znie to síce neuveriteľne, ale naozaj prišiel s takouto podmienkou. Jemu je úplne jedno, že si to vonkoncom nezaslúži, nakoľko sa o mamu vôbec nestaral. Nezaujíma ho, že ja s mojou rodinou teraz nebudem mať kam ísť. Nerozumiem tomu. Toto je tá mamina vďaka za našu obetu? Som neuveriteľne nahnevaná, sklamaná, zranená a cítim sa aj podvedená. Myslím, že toto dedičstvo je do neba volajúca nespravodlivosť.
Zdieľať na