Môj príbeh sa začal odohrávať pred 25-timi rokmi a trvá dodnes. Dovoľte mi však, aby som sa vám na úvod predstavila. Volám sa Simona, mám čerstvých 55 rokov a pochádzam z malebného východného Slovenska, kde pracujem ako pokladníčka v potravinách.
Už po skončení strednej školy som chcela lepší život. V mojom prípade však platilo úslovie, že človek mieni a muž mení. Hneď, ako sme si padli do oka s Robom, som prvýkrát v živote zažila, čo je to mať motýliky v bruchu. Robo totiž patril k najväčším fešákom, akých som kedy videla.
Spoznali sme sa na dedinskej zábave, slovo dalo slovo a potom sa to medzi nami rozbehlo rýchlosťou blesku. Doslova. Už po pár mesiacoch randenia som totiž zistila, že pod srdcom nosím dieťatko. A aj naša svadba bola vystrojená takmer okamžite. Naši by mi totiž nikdy neodpustili, ak by som sa stala slobodnou mamičkou. Robo však nemal dobrú povesť a časom sa mi dostalo do uší, že svoj šarm využíval naplno – bol to známy sukničkár. Aj napriek tomu som v kútiku duše verila tomu, že ho ja a aj naše dieťatko zmeníme.
Keď sa nám narodil Šimonko, tak som zažívala nádherné pocity, akoby sa mi z toľkej lásky roztápalo srdce. Veru, to pochopí iba matka. Prvé roky sme žili u mojich rodičov, ktorí stále pracovali. Ja som zažívala krásne obdobie a dokonca nám to dobre fungovalo aj s Robom. Asi to bolo kvôli tomu, že som mu dovolila chodiť s kamarátmi na pivo. Nechcela som totiž, aby sa cítil byť zviazaný a aby nutne sedel doma len preto, že mu to ja kážem. Chcela som mu dať voľnosť a verila som, že sa mi to v dobrom vráti v podobe jeho lásky.
S odstupom času to hodnotím tak, že som bola poriadna naivka. Najskôr som ignorovala šepoty a šuškania, ktoré kolovali po dedine, že ho videli na rôznych miestach s rôznymi ženami. Bola som presvedčená, že je v práci alebo na fuške a zarába peniaze na to, aby sme si mohli postaviť náš vysnívaný domček.
Žiaľ, v tom čase neboli ešte mobily. Náš Šimonko zrazu dostal vysoké horúčky, ktoré sa mi nedarilo zraziť ani zábalmi, ani studenou sprchou. Rozhodli sme sa, že pôjdeme na pohotovosť. Požiadala som o odvoz suseda, ktorý vlastnil auto. Nakoniec som s malým musela zostať v nemocnici.
Najskôr lekári hovorili o piatich dňoch, našťastie sa však Šimonkovi polepšilo natoľko, že už po troch dňoch nás prepustili domov. Nemala som sa ako spojiť s rodičmi ani s manželom Robom, nezostávalo mi preto nič iné, ako ísť naspäť domov aj so Šimonkom v kočiari autobusom. Bola som však silná a odhodlaná matka urobí pre svoje dieťa čokoľvek.
Na autobusovej stanici som však myslela, že sa mi zrúti celý svet. Doteraz si pamätám tie silné emócie, ktoré mnou lomcovali – hnev, zúrivosť, sklamanie, pocit zrady, bezmocnosť. „Vidím dobre či sa mi to len sníva?!“ vírilo mi vtedy hlavou. Robo oblečený v rifľovej bunde odo mňa sa tam cmúľal s nejakou dlhovlasou brunetkou. Okamžite som vystrelila ako raketa smerom k nim.
Predviedla som takú scénu, že by sa za ňu nehanbili ani hollywoodski filmári. Neviem však, kto z nás troch bol viac prekvapený. Ja ako podvedená žena, neznáma bruneta, ktorá očividne o mne a našom dieťati nič netučila alebo Robo, ktorého som prichytila priamo pri nevere. Najsmiešnejšie bolo, ako začal koktať, že to tak nie je a že to je len kamarátka. No vzápätí mu letela facka nielen z mojej ruky, ale aj milenkinej. Či chcel, či nechcel, Robo si ešte v ten deň musel zbaliť tašky s vecami a pratal sa k svojim rodičom.
Jedného dňa stála pred našim domom tá brunetka – milenka, ktorej som dávala všetko za vinu. Zistila si, kde bývam a prišla sa mi osobne ospravedlniť a vysvetliť mi, že o mne nevedela. Vykľula sa z nej celkom milá slečna menom Alexandra, s ktorou sme si mali čo povedať celé hodiny. Začali sme sa vídať pravidelne a z bývalej sokyne v láske sa časom stala moja najlepšia kamarátka.
Dnes je to dokonca krstná mama môjmu druhému dieťatku – synčekovi Adamovi. Naše priateľstvo trvá už neuveriteľných 25 rokov a Alexandra stála pri mne v mojich najlepších aj najhorších životných situáciách. Každému by som dopriala takúto kamarátku. Neviem, ako by dopadol môj život, ak by som zostala s Robom. Som však rada, že všetko je práve tak, ako je. Získala som totiž niečo oveľa lepšie. Nového muža – lásku svojho života, ktorej môžem konečne dôverovať, a tiež vynikajúcu priateľku.
Zdieľať na
Zdieľaní