Patrím k ženám, ktoré si v mladosti užívali pozornosť mužov naozaj do sýtosti. Či už to boli kamaráti alebo milenci, na každej oslave, párty aj diskotéke sa mi venovali a okato flirtovali. Mne to lichotilo a nevynechala som žiadnu zábavu. Keď som potom stretla svojho manžela, divoké obdobie už bolo dávno za mnou. Aj preto mi nevadilo usadiť sa a venovať sa rodinnému životu.
Musím na rovinu priznať, že som mala naozaj pekné manželstvo a 30 spoločných rokov nám utieklo ako voda. Žiaľ, priskoro som sa musela so svojím milovaným mužom rozlúčiť navždy. Mala som niečo po 50-tke a nevedela som, čo ďalej.
Na jednej strane som sa ešte necítila súca do starého železa, no na randenie som si pripadala pristará. Svoju pozornosť som preto venovala naďalej rodine, najmä vnučkám. Postupne som si zvykla na samotu a pocit, že večer zaspávam sama. Priznám sa však, z roka na rok som sa cítila osamelejšia a nebavilo ma vracať sa do bytu, kde ma nikto nečaká a neprivíta.
Možností na to, aby som stretla niekoho nového, nebolo práve veľa. Internetové zoznamky mi nič nehovorili, na sociálnych sieťach som nebola aktívna. Bála som sa rôznych podvodníkov, po ktorých ženám ostávajú zlomené srdcia a prázdne účty. Spoliehala som sa radšej na osud.
Ten mi jedného dňa do cesty priniesol Jozefa. Nebolo to zrazu, vnímala som ho už dlhšie. Roznášal do schránok regionálne noviny, a tak si privyrábal k dôchodku. Bolo mi na ňom sympatické, že sa udržuje pohybom v kondícii a ešte si aj takto prilepšuje.
Najprv sme sa s Jozefom len zdravili, neskôr prehodili pár slov. Keď museli operovať môjho kocúra, Jozef v ten deň videl, že som nesvoja. Pozval ma na kávu a predebatovali sme spolu celé dopoludnie, počas ktorého som na svojho zvieracieho pacienta čakala. Operácia dopadla dobre, kontroly taktiež. Jozefa zaujímalo, ako sa môjmu štvornohému miláčikovi darí. Nechali sme si na seba číslo a začali si písať aj volávať.
Postupne som s Jozefom trávila čoraz viac času. Spočiatku mi boli chvíle v jeho spoločnosti veľmi príjemné, no neskôr prišli nenápadné poznámky. Najprv narážal na moje obliekanie či štýl, akým si upravujem vlasy. Nič mi neprikazoval, len akože radil. Celé roky som totiž nosila blond, no Jozef mi dookola zdôrazňoval, že s farbou dočervena viac vyniknem. Necítila som sa vo svojej koži. Vravela som si však, že to patrí do vzťahu a keď sú dvaja spolu, tak jeden druhého ovplyvňujú.
Môjmu priateľovi ale po čase prekážalo viac a viac vecí – aké noviny čítam, aké relácie sledujem. Moje obľúbené reality show boli pre neho brak, pre mňa však išlo o skvelý relax. Ja som sa mu taktiež nevysmievala za to, že pozerá relácie o varení, aj keď variť nevie. „Veď každý máme to svoje, ži a nechaj žiť,“ vravievala som mu. Jozef na to vždy odvrkol, že som predsa jeho vizitka.
Škoda, že som na začiatku vzťahu s Jozefom nedostala manuál, ako randiť po niekoľkoročnej pauze. Čoho sa vyvarovať či ako rozoznať vyzretého muža od nevyspelého jedinca. Mala by som to zrejme všetko vedieť, no v danom čase som nič z toho netušila. Všetko jeho divné správanie som si ospravedlňovala, že tak to asi vo vzťahoch teraz chodí.
Nakoniec mi oči otvoril až môj syn, keď sme boli uňho na návšteve. Povedal vtip, ktorému som hneď nerozumela. Jozef sa okamžite začal smiať – nie na samotnom vtipe, ale na tom, ako mi to podľa jeho slov vždy veľmi pomaly zapaľuje. Syn sa ma zastal, no ja som to všetko rýchlo obrátila na žart, pretože som sa hanbila. Syn mi na druhý deň volal a povedal mi celkom úprimne od srdca, čo si o mojom Jozefovi myslí. To, čo hovoril, som si už nejakú dobu myslela o svojom priateľovi aj ja, no akoby som sa bála byť opäť sama.
Našťastie, rodina u mňa vždy patrila na prvé miesto. Syn ma do rozchodu s Jozefom síce takmer dotlačil, ale som mu za to vďačná. Osamelosť nie je ospravedlnenie na to, aby som dovolila môjmu bývalému partnerovi správať sa ku mne nevhodne a zraňujúco. Som síce opäť nezadaná, ale spokojná. Šancu na lásku som už dostala so svojím manželom, zrejme mi to takto musí stačiť.Pravdivé príbehy nájdete aj v audio verzii na našom YouTube
Zdieľať na
Zdieľaní