Poznáte úslovie o tom, že čistota rovná sa pol života? Nuž, u mňa platí dvojnásobne, ale zároveň je to mojím prekliatím. Doma nás rodičia už odmalička viedli k tomu, aby sme mali vždy dokonale vyupratované. Neexistovala možnosť, aby sme išli v sobotu na rodinný výlet. My sme mali generálne upratovanie všetkých miestností. A cez týždeň sa k tomu pridali ďalšie menšie domáce práce.
Zrejme všetko z uvedeného viedlo k tomu, aby som čistotu a upratovanie vnímal ako normálnu vec. Ba čo viac, pre mňa nešlo len o bežnú súčasť života či nejakú povrchnú záležitosť. Stalo sa to mojou formou duševného relaxu, ktorý mi dával pocit pokoja a kontroly.
Keď som sa ako 30-ročný oženil s Andreou, svadobný deň som vnímal ako najkrajšie chvíle v živote. Pamätám si, ako jej aj mojim svokrovcom imponovalo, že som muž s takýmito vycibrenými hygienickými návykmi. Zo začiatku bolo teda všetko v poriadku, veď aj ona chcela žiť v peknom a čistom prostredí.
S narastajúcim vekom sa však posadnutosť domácim poriadkom u mňa len zhoršovala. Moje deti, Oliver a Linda, boli pre mňa odjakživa tými najvzácnejšími bytosťami. Ako však začali štvornožkovať a postavili sa na nohy, ja som zažíval nočnú moru z toho, že sa všade váľali rozhádzané hračky a špinavé oblečenie. Žene som to nevyčítal, starala sa o deti s láskou. No ja som stále len urputne upratoval. Andrea to dokonca mala na mne rada, pretože vnímala, ako jej pomáham.
Moja túžba po čistote sa čoskoro stala predmetom napätia v našom vzťahu, ktoré sa rokmi stupňovalo. Detské knižky museli byť usporiadané do dokonalých radov, hračky schované v úložných škatuliach, oblečenie dokonale vyžehlené a zložené v skrini. Poriadok musel platiť aj v kuchyni, garáži, skrátka všade. Keď nebolo po mojom, vyvádzal som ako šialený a neraz som zdvihol ruku na deti, čo si asi nikdy neodpustím.
Dnes viem, že moja extrémna poriadkumilovnosť robila z nášho domova miesto, kde panovala stále atmosféra stresu a napätia. Aj Andreina trpezlivosť s mojimi neustálymi čistiacimi rituálmi sa pre ňu pomaly, ale isto stávala neznesiteľnou. Snažil som sa to zmeniť, ale bolo to náročné. Viem, že som urobil veľa chýb. Častokrát som vybuchol len preto, že som našiel na poličke trochu prachu.
Jedného dňa, po intenzívnom víkende upratovania, mi Andrea oznámila, že už nemôže ďalej žiť s mužom, ktorý dáva prednosť čistote pred svojou rodinou. V tom čase som tomu vôbec nerozumel. Z môjho pohľadu mala byť vďačná za takého muža, akým som bol ja, no ona sa neustále sťažovala na to, že si upratujeme a chceme mať čisto. Ach, aký som len bol hlúpy.
Rozviedli sme sa a ona so sebou zobrala aj deti. Veril som však, že sa vrátia. Dlhé mesiace som tomu naozaj veril. Aj preto som pokračoval v upratovacích rituáloch, aby sa mohli vrátiť do pekného a čistého prostredia. Nestalo sa tak, dokonca ma deti časom prestali navštevovať, lebo skrátka nezvládali otca, akým som bol ja. Zbytočne mi do duše prehovárali moji rodičia, exmanželka či známi. Problém som si musel uvedomiť ja sám.
Rozhodol som sa hľadať pomoc u odborníka – terapeuta, ktorý mi pomohol pochopiť, prečo sa moja túžba po čistote stala taká nezvládnuteľná. Trvalo to veľmi dlho, kým som prišiel na nejaké riešenie. Uvedomil som si, že pravá čistota nie je len o fyzickej absencii špiny, ale aj o pokoji v duši. To je tiež istá forma čistoty predsa.
Dnes už nie som ten starý Julo, ktorého každý poznal ako muža posadnutého upratovaním a poriadkom. Som otec, ktorý sa snaží znovu nadviazať vzťahy so svojimi deťmi. Možno to bude trvať dlhší čas, ale som ochotný urobiť všetko pre to, aby sa mi to podarilo.
Zdieľať na
Zdieľaní