Volám sa Alžbeta, mám už niečo po štyridsiatke a v posledných rokoch si čoraz intenzívnejšie všímam, ako sa ľudia z vidieka hrnú bývať do veľkých miest. Pandémia koronavírusu tento trend síce na chvíľu zastavila, no pravda je taká, že väčšinu ľudí život a práca na dedine vôbec neláka. Aj ja som kedysi patrila medzi nich.
Narodila som sa v Bratislave do pomerne dobre situovanej rodiny a celý život som vyrastala v meste. Malo to svoje čaro, ktoré som oceňovala už ako tínedžerka a neskôr ako mladá dospelá. Zábavu na diskotékach, butiky, salóny krásy, bary – toto všetko moje spolužiačky z vysokej školy doma na dedine nemali. Keď som si našla priateľa, taktiež Bratislavčana, a po rokoch nastal čas na založenie rodiny, rozhodli sme sa, že ešte trochu precestujeme svet. Bolo to v časoch, kedy sme už dávno mali otvorenú cestu do zahraničia.
Dva roky sme cestovali ako o dušu. Navštívili sme za ten čas viac ako 20 krajín, vrátane Ameriky, Afriky aj Indonézie. Nakoniec sme sa usadili v Singapure, kde sa nám mimoriadne páčilo. Bohužiaľ, moja maminka ochorela, a tak sme sa museli vrátiť na Slovensko. Po pár mesiacoch boja s rakovinou zomrela a ja som otca nemohla nechať samého.
Z bezstarostnej ženy som sa stala neskôr manželkou, matkou dvoch detí a starala som sa nielen o domácnosť, ale aj o otca. Oceňovala som dostupnú zdravotnú starostlivosť aj to, že nemusím deťom robiť taxikára. Keď mi bolo ťažko, išla som do jednej z mnohých kaviarní a sledovala som spoza okna ľudí aj to, kam sa všetci tak veľmi ponáhľajú.
Nikdy som sa netajila tým, že pre mňa je Bratislava naozaj úžasná. Je tu totiž všetko, na čo si človek spomenie. Nielen množstvo dostupného vybavenia, ale aj možnosť ísť bicyklovať, na turistiku, k vode, do divadla. Skrátka, je to podľa mňa skvelé miesto na život.
Roky však plynuli a z detí sa stali samostatní študenti. Ja som však z rýchleho tempa, neskoršieho smútku zo straty otca a starostí, ktoré som mala na pleciach, vyhorela. Ani môj manžel na tom nebol najlepšie. Začali ho trápiť nemalé zdravotné problémy. Už ani neviem ako sa to všetko zomlelo, ale rozhodli sme sa odsťahovať a úplne zmeniť našu životosprávu. Predali sme byt, zbalili sa a vybrali sme sa do pre nás úplne iného sveta – na severné Slovensko.
Dnes tu žijeme v maličkom, ale útulnom domčeku. Máme obrovské pozemky, kde si sadíme vlastnú zeleninu a chováme aj zvieratá – ovce, kozy, kravy a dokonca aj koňa Ľudovíta, ktorý nám pomáha v záhrade. Z nás, ľudí mestského typu, sa stali sedliaci, ako zvyknem hovoriť s úsmevom na perách.
Televíziu doma nemáme, najbližší obchod je zhruba 5 kilometrov od nás. A viete čo? Žije sa nám dobre. Pokoj na duši, ktorý sme vďaka zmene prostredia urobili, je neopísateľný. Ak aj vy nad niečím podobným váhate, vyskúšajte to. Nebude to zo začiatku ľahké, ale noci pod jasnou oblohou plnou hviezd či zber vlastnej úrody stojí za to.
Zdieľať na