Pravdepodobne som bola jednou z tých ľudí, ktorí trpeli závislosťou od nakupovania. Pre mňa totiž nakupovanie oblečenia predstavovalo akýsi druh terapie. Či už som mala zlý deň, cítila som sa vystresovaná alebo som sa iba chcela odmeniť, stačilo mi prejsť popri výkladoch s odevmi a zrazu som sa cítila lepšie. Akonáhle som si odnášala z obchodov a butikov tašky s oblečením, moje srdce priam skákalo od šťastia.
Moja skriňa vyzerala ako z obrázkov v časopisoch – preplnená trendy kúskami, ktoré som si často neobliekla viac ako raz alebo dvakrát. Ak mám byť úprimná, na veľkom počte z nich dokonca svietili pôvodné visačky. Oblečenie sa mi kopilo, no neustále pribúdalo ďalšie a mňa permanentne ovládal pocit, že nemám čo na seba.
Neviem, či môj priateľ Zdenko mal pre moje konanie pochopenie alebo mu to bolo jedno. Nikdy to nekomentoval, dokonca mi ochotne urobil ďalšie poličky alebo poskladal novú skriňu. Urobil všetko pre to, aby som bola spokojná a mala si kam uložiť ďalšie a ďalšie nové „handry“.
Na štyridsiatku som dostala pre mňa zvláštny darček. „Dovolenka na Zanzibar? To naozaj?“ vírilo mi vtedy v hlave. Slovami ani neviem opísať, aká som bola v tom momente neskutočne smutná a sklamaná. Čakala som predsa kabelku prémiovej značky a nie toto.
Nadišiel deň D a ja som sa ocitla na slnečnom africkom ostrove. Na moje počudovanie si ma Zanzibar okamžite získal. Ešte nikdy som nebola tak ďaleko od domova a nevidela tak priezračnú vodu. Miestni ľudia na pláži boli síce na môj vkus trochu otravní, ale toto som nejako prekonala.
Môj pohľad na svet radikálne zmenili najmä fakultatívne výlety. Keď som videla, aký jednoduchý a skromný život vedú ľudia v miestnych dedinách, moja nákupná mánia a mrhanie peniazmi mi zrazu pripadalo absolútne zbytočné. Neviem, prečo som až v tomto kúte sveta pochopila, aké nerozumné bolo moje tradičné vymetanie obchodov.
Po návrate domov som sa rozhodla urobiť zmenu. Začala som minimalizovať šatník a zbavovať sa svojich naozaj zbytočných vecí. Priznávam, že to nebola jednoduchá cesta a na jej začiatku som si dokonca aj poplakala. Veci som sa však nakoniec rozhodla venovať organizáciám, ktoré pomáhajú týraným ženám.
A ako vyzerá môj šatník dnes? Ak nerátam spodnú bielizeň a pyžamá, tak mám dokopy možno 25 až 30 kúskov oblečenia. Dvoje riflí, niekoľko tričiek s krátkym rukávom, niekoľko s dlhým, jeden kabát, jednu bundu a veci na doma. Môžem hrdo prehlásiť, že celkový počet kusov oblečenia sa u mňa radikálne znížil. Navyše, už nemám potrebu kupovať každý týždeň nové veci.
Ak už niečo nové chcem, idem do second-hand obchodov alebo svoje oblečenie vymieňam na swapoch, čo je nielen ekonomické, ale aj ekologické riešenie. Ak chcem nový kúsok, musím sa nejakého predošlého zbaviť. Takýmto spôsobom sa mi darí mať množstvo oblečenia pod kontrolou.
Táto zmena v mojom postoji k móde ma naučila hľadať šťastie v jednoduchých veciach. Viac sa zameriavam na to, čo je skutočne dôležité – moje zdravie, vzťahy a zážitky. A hoci niekedy stále túžim po módnych novinkách, spomeniem si na skúsenosti z Afriky. Mimochodom, už máme so Zdenkom rezervovanú dovolenku do Kene.Pravdivé príbehy nájdete aj na našom YouTube kanáli
Zdieľať na