Moje meno je Zuzana a mám už niečo po štyridsiatke. Nemyslím si, že som niečím iná alebo výnimočnejšia ako ďalšie dámy. Práve naopak, bola som vždy skromná a plachá. Napriek tomu, že som nikdy nehovorila otvorene svoj názor, v istom období života som sa začala cítiť uväznená v rutine každodenného bytia.
Práca v účtovnej kancelárii mi síce dávala pocit bezpečia, ale neuspokojovala moju dušu. Keď som stratila svoje dlhoročné zamestnanie kvôli reštrukturalizácii firmy, vedela som, že je to príležitosť na zmenu. U môjho manžela som však oporu hľadať nemohla.
Namiesto toho, aby som sa zlomila pod náporom neistoty, rozhodla som sa vziať život do vlastných rúk. „Konečne! Konečne!“ opakovala som si niekedy sama pre seba. Naše bezdetné manželstvo aj tak nikam neviedlo. Podala som žiadosť o rozvod. Našťastie, môjmu dnes už bývalému mužovi to bolo jedno, a tak súd nemal nad čím váhať.
Ako slobodná žena, čerstvo rozvedená a navyše bez práce, som začala objavovať nové záujmy a vyskúšala veci, na ktoré som predtým ani nepomyslela. Paradox, že? Dala som sa na hodiny klavíra, zapísala som sa na kurz keramiky a začala som aj cvičiť. Tieto nové aktivity mi pomohli objaviť nielen moje nové ja, ale otvorili mi dvere aj k novým priateľstvám a príležitostiam.
To ma doviedlo k dobrovoľníctvu, kde som začala pracovať. Bolo to miestne centrum pre bezdomovcov, kde som sa naučila pomáhať ľuďom v ťažkých životných situáciách. Spoznala som ľudí, ktorí prešli nevídanými životnými ťažkosťami, a predsa si zachovali svoju dôstojnosť a odhodlanie prežiť. Ich príbehy ma nesmierne inšpirovali. Zrazu som cítila, že to, čo robím, mi dáva skutočne zmysel.
Sama som veľa nemala. Napriek tomu som ostatným venovala viac ako kedykoľvek predtým. Ľuďom bez domova som dala svoj čas a pocit, že nie sú neviditeľní. Navyše, keď som videla úsmev na tvárach tých, ktorým som pomohla, vedela som, že kráčam správnym smerom. Toto je spôsob, akým chcem naložiť so svojím životom.
Postupne som sa stala inšpiráciou pre svoje okolie, čo ma nesmierne potešilo. Bola som svedkom toho, ako sa niekoľko mojich známych a priateľov začalo angažovať v dobrovoľníckych činnostiach a prispievať tak k spoločnému dobru. Dnes, keď sa pozriem späť, som vďačná za každú jednu ťažkosť, ktorá ma priviedla k tomuto bodu. Môžem totiž hrdo vyhlásiť, že som naozaj šťastná a spokojná sama so sebou.
Zdieľať na