Je neuveriteľné, koľko možností majú dnes mladí ľudia. Ako im len závidím. Možno, keby som sa narodila v roku 1995 a nie v roku 1965, bolo by všetko inak. Viete, mať takmer 60 rokov a až teraz si priznať, že som život prežila a nežila, to veľmi bolí. Rozhodla som sa preto, že vám rozpoviem svoj príbeh, aby som možno inšpirovala niekoho k nabratiu odvahy, ktorú som ja nikdy nemala.
Mala som 20 rokov, keď som sa spoznala s Imrom. Bol to môj prvý chlapec, nuž tak sme sa aj po roku zasnúbili, o pár mesiacov vzali a rok na to sa nám aj narodil syn Jarko. Myslela som si, že mám všetko. Príjemný manžel, dobrý syn, žilo sa nám celkom dobre. Nemohli sme si vyskakovať, ale našťastie sme ani nemuseli rátať každý halier pred koncom mesiaca.
Iba ja som mala pocit, že niečo nie je v poriadku. Že mi niečo stále chýba. Tieto pocity sa najviac prehlbovali v spálni. Imriško bol a stále aj je príťažlivý chlap, ktorý sa o seba aj vo vyššom veku stará. Ale ja som sa nikdy naňho nepozerala tak, ako to opisovali kamarátky pri svojich mužoch. Budem k vám otvorená.
Pamätám si, ako mi Simona, dobrá známa, hovorí, počuj Adriána, však ja sa len pozriem na toho môjho a už mám aj bradavky tvrdé. Prekvapila ma takýmito rečami, ja som nikdy na také nebola. Obdobne, aj keď jemnejšie sa mi zverovala so svojimi pocitmi aj moja najlepšia kamarátka Valika.
Škrelo ma to, ja som nič také nezažívala. Aj mi to bolo ľúto, veď ten môj Imro je taký dobrý chlap. Dnes už viem, v čom bol problém. Aj vzhľadom na to, že v našom veku už spolu sexuálne nežijeme, moja fantázia pracuje naplno. A nepredstavujem si pri tom svojho manžela, to veru nie. Ale ani žiadneho iného známeho muža, herca, alebo nedajbože vymysleného muža, ktorý by bol o desiatky rokov mladší.
Hanbím sa, že to tak píšem. Ja si však pri predstavách, ktoré ma dokážu zobrať do nebies, predstavujem ženy. Najčastejšie susedu, ktorá sa len nedávno presťahovala k nám. Má čerstvých štyridsať, telo s pevnými a veľkými prsiami, krásne blond vlasy. No hotová modelka. Inokedy sa však moje predstavy skôr odplazia k našej milej, za to však rajcovnej pani poštárke.
Poviem to už na rovinu. To, čo som si dlho myslela, ale nechcela som si priznať pred sebou je, že sa mi jednoducho viac páčia ženy ako muži. Priťahuje ma predstava nahého ženského tela. Jemná pokožka, záhyby na tele. My ženy vieme, aké je to cítiť každú emóciu.
Sama seba sa tak dnes pýtam, aké by to bolo narodiť sa o niekoľko desaťročí neskôr. Do dnešného moderného sveta, kde ľudia pomaly dostávajú príležitosť na to, aby žili tak, ako oni chcú a bez toho, že budú súdení verejnosťou. Lebo veď a čo je na tom?
Som presvedčená, že nás je viac takýchto. Žien ale aj mužov žijúcich vo vzťahoch, ktoré verejnosť považuje alebo považovala za normálne. Akési vymyslené vzorce. Podľa mňa je však normálne žiť život, ktorý vám prináša potešenie a lásku. Ja dnes už o tom môžem iba snívať.
Zdieľať na
Zdieľaní