Pravdivý príbeh: Syn spáchal samovraždu – a nik nevie prečo

muž

sita

Nikdy som nebol rád stredobodom pozornosti. Už ako malý chlapec som neznášal, keď ma rodičia nútili ukázať každej návšteve, ako som sa zlepšil na klavíri alebo aké dobré známky nosím zo školy. Vždy mali na mňa vysoké nároky. Musel som byť šikovný v športoch, vynikať na hudobnej výchove. Celé moje detstvo aj dospievanie som mal nalinkované podľa predstáv rodičov. V čase dospievania som si mnoho krát vravel, ako sa ja takto k svojim deťom správať nikdy nebudem.

Po skončení strednej školy som nastúpil na základnú vojenskú sužbu a stretol som svoju prvú veľkú lásku Dášku. Po piatich rokoch bola svadba a po nej deti – najskôr Matej, o dva roky Alenka. Obe boli šikovné – Matejovi veľmi išlo plávanie a futbal, Ala bola zasa vynikajúca v matematike a kreslení. So ženou sme si povedali, že by bola škoda v nich ich talent nepodporovať. Prihlásili sme ich na rôzne krúžky, ktoré museli pravidelne navštevovať. Veľa krát som si spätne uvedomil, že som robil presne to, čo som nenávidel na svojich rodičoch. Nútil som svoje deti, aby sa venovali veciam, o ktorých som si myslel ja, že sú tie správne.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Šok pre každého otca – moja dcéra sa živí pornom!


Keď u Mateja prepukla puberta, začal si čoraz viac robiť veci po svojom. Futbal úplne vynechával, na plávanie chodil len sporadicky. Snažil som sa mu dohovárať, ale malo to presne opačný účinok. Oveľa viac času trávil s kamarátmi po vonku – ledva hodil tašku zo školy domov, už ho nebolo. Po mnohých hádkach som nakoniec sústredil svoju energiu na Alenku. Dnes sa za to hanbím, ale o syna som sa postupne takmer úplne prestal zaujímať, jednoducho sme sa jeden druhému odcudzili. Mal som pocit, že kamárati sú pre neho dôležitejší. Doma buď nebol vôbec, alebo takmer nekomunikoval.

Stalo sa bežným, že Maťo odišiel v piatok von a vrátil sa až v sobotu poobede. Zvyčajne prespal u niektorého z kamarátov. Tak tomu bolo aj v osudný víkend. Ako obvykle nám Maťo v piatok večer oznámil, že ide na noc stanovať s kamarátmi do neďalekého lesa. Bolo nám to vlastne jedno. Keď neprišiel v sobotu poobede domov, neprikladali sme tomu význam. V nedeľu ráno som na prechádzke so psom stretol Matejovho dobrého kamaráta. „Ahoj Peťo, a čo, vy ste sa už vrátili z čundru?“ zaujímalo ma. „My sme sa vrátili už včera večer, ujo Jano“ upresnil. Bolo mi to divné. Veď Matej odišiel, aj sa mal vrátiť s nimi. Na otázku, kde je Maťo mi však nevedel odpovedať. Premohol ma divný pocit. Peťo sa ma však snažil upokojiť. „Však viete, aký je Maťo, možno je len u nejakej zo svojich kamarátok.“ Išiel som teda domov a pomyslel som si, že do večera hádam bude doma. Ten večer sa však život našej rodiny otočil o 180 stupňov. Pamätám si to ako včera, keď som išiel otvoriť dvere a stáli tam policajti. Zvyšok prebiehal ako v spomalenom filme. Nášho Maťa našli nejakí turisti v lese obeseného.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Syna som chcela milovať, dnes ho však nenávidím


Nie je nič horšie ako prežiť vlastné dieťa. Všetko bolo o to ubíjajúcejšie, že sme vlastne ani nevedeli, čo sa stalo. Po prešetrení bola oficiálna verzia samovražda. Keď chalani išli v ten deň stanovať, veľa sa pilo. Matej sa okolo polnoci vyparil. Ostatní tomu nevenovali pozornosť a zabávali sa ďalej. Mysleli si, že mu len prišlo zle a išiel domov. Nikto nevie, čo naozaj prebiehalo Matejovi v hlave. Prečo urobil, čo urobil. Nemal depresie, nikdy sme u neho nespozorovali ani len sklony k pesimizmu.

Až keď som si uvedomil, že Maťa už naozaj nikdy neuvidím, pochopil som, ako veľmi som svojho prvorodeného miloval. Spomínal som na jeho prvé kroky, slová, deň v škole… Neviem opísať ľútosť nad tým, ako sme sa naposledy rozišli. Ľahostajne, bez emócií. Dal by som čokoľvek za to, aby som sa s ním mohol rozlúčiť a povedať mu, ako veľa pre mňa znamená. Ešte horšie ako ja to niesla moja manželka. Odmietala uveriť tomu, čo sa stalo. A najhoršie bolo odolávať všetkým klebetám, ktoré sa nám dostali do uší. Že Matej nebol až taký anjelik, dokonca vraj pričuchol aj k tvrdším drogám a narobil si dlhy. Ďalší hovorili, že sa zaplietol s nejakým dievčaťom, ktoré sa naňho vykašľalo. Pomaly každý týždeň sa k nám dostali tieto a podobné nezmyselné reči, ktoré nás viac a viac ubíjali a pravdu aj tak neodhalili.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Snaha zapáčiť sa otcovi ma doviedla na dno


Voľakedy som neznášal priveľkú pozornosť, ale teraz som si musel zvyknúť. Pozerali na nás ľudia na zastávke aj v potravinách. Bývali sme v neveľkej obci, kde sa každý s každým poznal – a my sme zrazu boli témou číslo jedna. Snažili sme sa svoj smútok prekonať, ale naše okolie nám to nedovolilo. Najhoršie boli aj po dlhšom čase otázky všetečných susedov. Aj so ženou sme začali chodiť na sedenia k psychológovi. aby nám pomohol vyrovnať sa s našim pocitom viny za to, čo sa stalo. Nakoniec sme sa rozhodli, že sa presťahujeme do iného mesta. To sčasti pomohlo, ale nie celkom. Od straty nášho syna uplynulo už desať rokov. Čas je liek, ale bolesť v srdci navždy ostane. O to viac, že sme sa nikdy nedozvedeli dôvod, pre ktorý si Matej siahol na život a celé roky sme trávili rôznymi dohadmi.

V máji sa nám má narodiť náš prvý vnúčik. Všetci, najmä moja manželka, sa na neho už nesmierne tešíme. Dúfame, že bude po Ale. Aby nám mohol aspoň trocha pripomínať nášho strateného syna.


Máte zaujímavý príbeh, o ktorý by ste sa chceli podeliť s čitateľmi aj vy? Pošlite ho na plnielanu@plnielanu.sk a do predmetu uvedte „Pravdivý príbeh“. Možno si ho už čoskoro prečítate v našom magazíne!

Zdroj: sita, sita, J.N.

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close