Nemal som to šťastie, že som sa narodil do milujúcej a súdržnej rodiny, ktorá mi dopriala krásne detstvo. Narodil som sa ako tretie dieťa zo šiestich. Viem, že dnes je to už asi nepredstaviteľné, avšak pred takmer 40 rokmi to bolo normálne.
O mojom detstve a ranných rokoch nerád rozprávam. Nevie to dokonca ani moja milujúca manželka. To, čo sa u nás odohrávalo viem iba ja, mama, otec a moji súrodenci. Vlastne, možno o tom v dedine vedel každý, tak to tam už chodí.
Neviem, kedy to začalo, pretože podľa slov starších súrodencov aj matky to tak bolo odkedy prišiel na svet môj najstarší brat Jožo. Za rok pribudla sestra Mária, o ďalší rok ja – Martin. Po dvoch rokoch ešte Michal a na záver dvojičky Heňa a Eva. Spomienky na detstvo som sa snažil potlačiť, avšak s príchodom nedávnych Vianoc a toho, ako otec skončil v nemocnici kvôli korone, to vo mne všetko ožilo. Keď už sme pri tých Vianocach, u nás vyzerali asi takto.
Ráno sme sa so súrodencami zobudili nadšení z toho, ako sa dobre najeme a tiež z toho, že za oknom bolo množstvo snehu. Natiahli sme na seba zimné oblečenie, každý si zobral po medovníku a išli sa sánkovať na kopec za domom. To bolo radosti a výskotu, vymýšľali sme ako o život. Mama zatiaľ pripravovala štedrú večeru a zdobila stromček. Otec bol v pivnici, neskôr ho doma nebolo.
Odskočil si totiž za kamarátmi do krčmy a keď sa vrátil, pár minút pred nami, tak by ste v ňom krvi nedorezali. Mame už letela facka za to, ako nás to vychováva, vraj takíto nespratkovia sa nemajú čo pratať po vonku, ale doma pomáhať a robiť. Nakoniec každý z nás dostal niekoľko výchovných. Neplakali sme. Vedeli sme, že by sme si vyslúžili o to viac faciek.
Napriek tomu ho to vytočilo, vraj už ani nereveme. Zhodil stromček, rozbil ozdoby a bolo. Zvyšok dňa bol tichý. Darčeky sme mali skromné, tešili sme sa všetci súrodenci z jedného spoločného pexesa a knihy, ktorú sme si pred spaním čítavali. V oný deň sme však nemali ani to, lebo nám to alkohol podgurážený otec spálil. Večer sme si teda v detskej izbe namiesto toho hovorili, aké raz budeme mať Vianoce, keď budeme veľkí.
Nikdy som nepochopil, prečo sa mu mama nevzoprela. Ale na druhej strane, kam mala ísť so šiestimi deťmi? Iný zážitok na moje detstvo je ten, ako sme stávali v pozore a mali si spomedzi seba vybrať toho, kto dnes schytá bitku remeňom. Len tak. Viete si to predstaviť, že musíte určiť spomedzi súrodencov toho, kto bude mať remeň z opasku otlačený na tele? Neraz sme išli s najstarším bratom Jožom spať s kuchynským nožom pod vankúšom. Neviem, či to bol strach, zúfalosť a čo sme tým chceli dosiahnuť.
Asi najabsurdnejšia bitka, ktorú som dostal, bola za to, že prší a on chcel na záhrade okopávať zemiaky. Akoby som snáď ja mohol za to, aké je počasie. Pamätám si tiež na to, ako sme raz večer so súrodenci sedeli vedľa seba v kuchyni. V bruchách nám vyhrávalo, takí sme boli hladní. Od rána sme nič v ústach nemali. A ani sme mať nemohli. Zakázal mame, aby nám dala čo i len omrvinku. Ako sme sedeli v tej kuchyni, on oproti nám si pochutnával na pečenom kurati a litrovom pive, pri ktorom mal otvorenú domácu pálenku. Zožral to celé, zapil chlastom a zasmial sa. Následne povedal, nech vypadneme do postele, inak nás okamžite zmláti.
Otec sa mi často vysmieval, že som slepý ako patrón, lebo som nosieval ako malý okuliare. Vraj to v živote nikam nedotiahnem, neznáša nás a sme mu len na príťaž. Na strednú školu som nemohol ísť na internát, nemali by sme ho z čoho zaplatiť. A tak som denne dochádzal dokopy asi 4 hodiny do a zo školy. Známky som nemal najhoršie, nemohol som si to dovoliť. Dostal som sa dokonca aj na vysokú školu. Prvý rok som ešte dochádzal, neskôr som si v hlavnom meste, kde som študoval, našiel prvú brigádu a dokázal zaplatiť internát a sem-tam aj teplý obed. Odvtedy som zostal žiť v Bratislave.
Domov som už prestal chodiť. Bol som plnoletý, už mi to bolo jedno. Vysokú školu som dokončil s vyznamenaním a ešte v poslednom ročníku som začal pracovať v známej firme. Som tam už takmer 20 rokov a za ten čas som sa vypracoval až na riaditeľa istého úseku. Darí sa mi. Mám krásnu manželku, dve šikovné deti, ktoré nadovšetko ľúbim a domov. Mám to, po čom som vždy túžil a čo mi bolo vyčítané, že nikdy nedostanem. Som hrdý na seba.
So súrodencami sme zbežne v kontakte. S mamou nie. Neozýva sa mi a on mi zavolal, len keď niečo potreboval. Časom som na to prestal reagovať. Dnes, keď leží v nemocnici, sa vlastne sám seba pýtam, či mi bude chýbať. A viete čo? Asi sa desím toho, akú odpoveď si v hlave prehrávam.
Zdieľať na
Zdieľaní