Pravdivý príbeh: Život sa so mnou nemaznal, prepadla som ťažkej závislosti

pravdivý príbeh

Svoju závislosť som si neuvedomovala (Zdroj: GettyImages)

Užívanie drog som odjakživa odsudzovala a alkoholu sa vyhýbam ako čert krížu. Napriek tomu sa zo mňa stala pacientka, liečiaca sa zo závislosti. Do môjho života vstúpili lieky a ja som ich „zázračným“ účinkom doslova prepadla. V okamihu, keď mi chceli zobrať moju škatuľku, som bola schopná vraždiť.

Pred siedmimi rokmi som náhle prišla o otca. Bol mojím vzorom, mojím učiteľom, priateľom. Mali sme veľmi pekný vzťah, o to viac ma potom šokovalo, ako málo som o ňom vedela. Otec spáchal samovraždu. Jedného večera som sa mu nemohla dovolať, a keď som k nemu dobehla, našla som ho obeseného v garáži. Nikdy ten obraz zo svojej hlavy nevymažem. A nezbavím sa ani výčitiek svedomia. Ako to, že som si nevšimla, čo sa s ním deje?

Otec bol päť rokov vdovec, mama zomrela na rakovinu. Od okamihu, keď jej ochorenie zistili, išlo všetko veľmi rýchlo. Bojovala len štyri mesiace. Otec jej smrť niesol ťažko, no s mojou a sestrinou pomocou to dokázal zvládnuť. Bol aktívny, podnikal vo svojej malej firmičke, a ja som mala pocit, že je so životom vyrovnaný. Očividne nebol.

Sotva sme ho pochovali, prevalila sa manželova nevera. Nebola to žiadna jednorazovka, ale vzťah. Vyše roka to ťahal so svojou kolegyňou. Všetci si o tom šuškali, len ja som bola hluchá a slepá. Nasledoval náročný rozvod, pri ktorom padali obvinenia, urážky aj vyhrážky. Manžel chcel vyplatiť z bytu, no ja som na to nemala prostriedky. Po otcovi zostali dlhy a na mňa sa toho odrazu naváľalo toľko, že som musela vyhľadať lekárku.

Mala som ráno problém vstať z postele a postarať sa o deti. Doma som mala dvoch pubertiakov, takže ešte aj to mi dávalo psychicky zabrať. Začali sa mi triasť ruky, nedokázala som sa sústrediť na prácu, trpela som úzkosťami a dostavili sa problémy so spánkom. Moja obvodná lekárka ma vypočula a predpísala mi lieky na upokojenie. Benzodiazepíny. Nikam ma neposlala, povedala, že môj stav je dočasný a tabletky sú len na čas, kým sa s tým všetkým vysporiadam. A ja som jej verila.


Mohlo by vás zaujať: 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás


Tabletky zaberali. Cítila som po nich uvoľnenie, pohodu. Všetko, čo ma ťažilo, z mojej hlavy zmizlo. Bola som síce trošku spomalená, ale podstatné bolo, že duša nebolela. Spočiatku som dávkovanie dodržiavala. No postupne som si zvykla po tabletke siahnuť vždy, keď som cítila čo len náznak psychickej nepohody. Bolo mi jasné, že lekárka mi novú škatuľku nepredpíše, že sa bude minimálne zaujímať, ako som dávku na mesiac mohla minúť za dva týždne.

„Našťastie“ som mala známu v lekárni a tá mi tabletky predala. Raz, dvakrát, kedykoľvek. Postupne som sa dostala do štádia, kedy som nebola schopná opustiť byt bez užitia tabletky. Ak som lieky nemala pri sebe, dostavili sa psychické abstinenčné príznaky. Bola som schopná vrátiť sa domov, zmeškať poradu, vykašľať sa úplne na všetko – len aby som svoju škatuľku mala po ruke.

Zaujímavé, že nikto si nič nevšimol. Svoju závislosť som dokázala tajiť doma aj v práci. Raz som sa pokúsila lieky vysadiť, no prišlo peklo. Dostavili sa nevoľnosti, zvracanie, závraty, potili sa mi ruky, búšilo mi srdce, prepadala ma úzkosť, bola som nepokojná a podráždená. To si už všimli všetci, no tvrdila som, že som „len“ v prechode a hormonálne zmeny mi dávajú zabrať. Vydržala som to dva dni a rýchlo som sa k liekom vrátila.

Ako by to so mnou skončilo, netuším. Po liekoch som siahala zakaždým, keď som sa cítila nekomfortne. Doba medzi dvoma tabletkami sa neustále skracovala a ja som mala pocit, že akosi prestávajú účinkovať. Maximálnu povolenú dávku som už dlhšiu dobu výrazne prekračovala. Závislosť by som si však nepripustila. Hoci som vedela, že to už nemám pod kontrolou, presviedčala som samu seba, že ak budem chcieť, skončím s tým.

Zachránila ma sestra. Raz sme sa stretli na káve a ona videla, ako siaham po škatuľke a dávam si svoju „dennú dávku“. Keď si po chvíli všimla, že som ospalá a utlmená, že mám spomalené pohyby a len veľmi ťažko hľadám slová, všetko jej došlo. Hneď na druhý deň ma dotiahla do ambulancie psychiatra a odtiaľ moje kroky smerovali na liečenie.

Dnes som už vyše roka „čistá“. Ale bola to dlhá a ťažká cesta. Benzodiazepíny som musela vysadiť postupne, a v prechodnom období som dokonca užívala lieky, ktoré sú nenávykové a pomáhajú zbaviť sa závislosti. Veľmi mi pomohla aj psychoterapia, vďaka ktorej som znovu našla samú seba. Som šťastná, že som to zvládla. Najdôležitejšie bolo uvedomiť si, že tabletka problémy nevyrieši. Dôležité je zmeniť svoj postoj k životu, naučiť sa odbúravať stres, eliminovať napätie. Žijem zdravo, behám, oddychujem, a radujem sa z každého dňa. Sú veci, ktoré nevrátim a nezmením, ale svoju budúcnosť ovplyvniť môžem.


Vybrané príbehy si prečítajte aj v novej knižke 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás. Kúpiť si ju môžete aj na Martinus.sk prípadne v ďalších kníhkupectvách.

Zdroj: Plnielanu.sk

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close