ROZHOVOR Boris čelil teroristom aj výbušninám: Jediným cieľom bolo vrátiť sa domov živý

Boris Kováč

Boris Kováč pri nemocnici (Zdroj: Archív Borisa Kováča)

Európska únia získala v roku 2012 Nobelovu cenu za mier za premenenie kontinentu neustálych bojov na kontinent mieru. Avšak v mnohých krajinách sveta sú vojny stále aktuálnou témou. Ozbrojené zložky členských štátov EU v spolupráci so severoatlantickou alianciou (NATO) pomáhajú pri rôznych konfliktoch v krajinách tretieho sveta. Jednu z najdôležitejších úloh tam zohrávajú práve zdravotnícke tímy, ktoré pracujú v plnom nasadení väčšinou v poľných podmienkach, čo robí ich prácu ešte náročnejšou.

Časté sú ťažké popáleniny, strelné, rezné a tržné rany a v neposlednom rade masívne poranenia spôsobené podomácky vyrobenými výbušnými a nástražnými systémami, ktoré majú často fatálne následky. Aj napriek tomu, že sú nemocničné zariadenia situované v dôkladne zabezpečených zónach, sú zdravotníci a lekári v neustálom ohrození života. Povstalci a príslušníci teroristických skupín bohužiaľ nerešpektujú morálny kódex o neútočení na záchranné ozbrojené zložky. Jedným z takýchto zdravotníkov je aj bývalý vojak z povolania Boris Kováč, ktorý v súčasnosti pracuje ako transplantačný koordinátor na Oddelení zlyhávania a transplantácie srdca v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb.


Autor: Arpád Mátyás Pál
Rozhovor pôvodne vyšiel v študentskom magazíne Webjournal 2.0 Katedry žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave.


Prečo ste si vybrali práve takéto zameranie?

Som človek, ktorý má rád výzvy a rád pomáha ľuďom. Začínal som ako vojak a neskôr, počas výcviku, mi ponúkli, aby som sa stal vojenským zdravotníkom, čo sa mi veľmi hodilo, lebo som predtým študoval na zdravotnej škole. Neváhal som a skúsil som to. Po istom čase som dostal možnosť stať sa členom záchranných ozbrojených zložiek a zúčastniť sa misií v zahraničí. Zúčastnil som sa teda špeciálnych tréningov a išiel som. Mojou prvou krajinou bol Irak.

Ako by ste zhodnotili misie v krajinách tretieho sveta?

Absolvoval som dve vojenské misie, jednu v Iraku a druhú v Afganistane. Najviac sa mi asi vryl do pamäti ten obrovský rozdiel v kultúre. Oproti tej našej tam ľudia majú úplne iné názory a sociálne vnímanie. Civilistom naša prítomnosť väčšinou nebola príjemná, ale nemali sme na výber vzhľadom na to, že sme tam boli na rozkaz. Dôležité je, aby vojak pochopil, prečo tam je. S odstupom času aj napriek udalostiam, ktoré sa mi ma misiách stali, som to bral ako prácu, a jediným mojím cieľom bolo splniť rozkaz a vrátiť sa domov živý a zdravý.

Čo bolo hlavnou náplňou vašej práce?

Mojou primárnou funkciou bola pozícia vojenského zdravotníka. Našou úlohu bolo zabezpečiť neodkladný transport v prípade ohrozenia členov tímov ozbrojených zložiek a v rámci svojich možností sme poskytovali zdravotnú starostlivosť aj civilnému obyvateľstvu. Okrem toho sme sa, samozrejme, starali aj o poranených po transportoch, ale to už priamo v chránenej zóne.

Aké boli podmienky, v ktorých ste pracovali? Čo bolo najťažšie?

Za materiálno-technické zabezpečenie ozbrojených síl zodpovedali z veľkej časti zahraniční partneri, ktorí nám sprostredkovávali aj špeciálne tréningy a výcviky. Keďže sa misie odohrávali v krajinách tretieho sveta, vybavenosť zdravotníckych zariadení bola poddimenzovaná najmä personálne, ale aj materiálne. Lekár musel zastávať rôzne funkcie a špecializácie, pri ktorých sa zaoberal nielen ochoreniami interného charakteru, ale aj operačnými zákrokmi. Rovnako multifunkční museli byť aj zdravotníci.

Môže vojenský zdravotník poskytnúť starostlivosť aj v civilných nemocniciach a zdravotníckych zariadeniach?

V mimoriadnych situáciách áno, avšak musí to byť rozkaz. Ako som už povedal, tak sme sa snažili v rámci svojich možností pomáhať aj civilistom, ale pokiaľ išlo o nemocnicu, museli sme to mať nariadené veliteľom. Samozrejme, boli aj takéto prípady.

Zažili ste aj situácie, že ste sa museli báť o život?

Vojak – zdravotník s tým jednoducho rátať musí. Bohužiaľ, som sa s takýmito situáciami stretol, no vždy sme to spolu s ostatnými členmi tímu nejako zvládli a mohli sme sa vrátiť späť na základňu, a neskôr aj domov.

Traumatizujúce zážitky sú asi neoddeliteľnou súčasťou vojny. Čo pomáha vám vyčistiť si hlavu?

Kontakt s ľuďmi, najmä s mojou rodinou. Ani fyzický pohyb nie je na škodu. Chodím na turistiku, pravidelne športujem a robím aj dobrovoľnícku činnosť. Som členom Asociácie samaritánov Slovenskej republiky ako dobrovoľník – záchranár. V spolupráci s Rakúšanmi som absolvoval cvičenia v mimoriadnych situáciách ako sú záplavy, zemetrasenia a iné ohrozujúce udalosti. Ako samaritán som sa zúčastnil aj na medzinárodných misiách v Portugalsku, Rumunsku, Bruseli a Rakúsku.

Utečenecký tábor, Grécko - BBC
Utečenecký tábor Idomeni, Grécko – BBC

Hovorili ste, že ste mali možnosť pracovať s pánom profesorom Krčmérym. Čo vám táto skúsenosť priniesla?

Navštevoval som „Tropic team” na Vysokej škole sv. Alžbety, kde pôsobil aj profesor Krčméry. Ten ma jedného dňa oslovil, aby som mu pomohol v čase migračnej krízy. Zúčastnil som sa teda na humanitárnych misiách v Slovinsku a Grécku, kde som pomáhal ako zdravotnícky záchranár v utečeneckých táboroch. V Slovinsku som pracoval v poľnej nemocnici, ktorú sme volali slangovo „MASH” a denne sme tam ošetrili od sto do dvesto ľudí.

Každé štyri hodiny prichádzal transport s približne tisíckou migrantov, ktorých po ošetrení roztriedili a odviezli autobusmi do rôznych členských štátov Európskej únie. Mali sme na starosti rovnako bábätká, ako aj veľmi starých ľudí. Niekedy sme asistovali i pri pôrodoch. Profesor Krčméry zabezpečil pre zdravotníkov dostatok materiálu a dohodol spoluprácu pri zabezpečovaní liekov a vybavenia na život zachraňujúce úkony. Veľmi dobre sa nám spolupracovalo tiež s neďalekou nemocnicou.

V čase, keď vrcholila migračná kríza a bola zrušená migračná cesta medzi Chorvátskom a Maďarskom, profesor Krčméry hľadal spôsob, ako pomôcť ľuďom v utečeneckých táboroch v Grécku. Pamätám si na obdobie, keď v jednom tábore, konkrétne „Idomeni”, bolo tisíce ľudí ošetrovaných dobrovoľnou organizáciou „Lekári bez hraníc”. Všetkých týchto ľudí mali na starosti iba jeden lekár s jednou zdravotnou sestrou.

Podmienky, ktoré opisujete sú pre bežného človeka naozaj ťažko predstaviteľné.

Ak by si niekto nevedel predstaviť, ako utečenecký tábor vyzerá, tak je to obrovský areál, ohraničený ostnatým drôtom, v ktorom sa nachádza niekoľko stoviek, tisícov a niekedy až desiatky tisíc ľudí. Za plotom ich strážia ozbrojené zložky. Raz sme išli na obhliadku utečeneckého tábora v Aténach, kde sme sa stretli aj so slovenským honorárnym konzulom v Grécku. Nakoniec sme mali možnosť vidieť všetky aténske utečenecké tábory.

Spomínam si na situáciu, keď pri jednom z nich zastal luxusný kabriolet, z ktorého vystúpila blondína a začala ľuďom podávať lieky, plienky, ovocie a rôzne potraviny. Keď som sa jej opýtal, prečo to robí, odpovedala mi, že aj tí utečenci sú ľudia a potrebujú žiť dôstojne aj v takýchto ťažkých podmienkach. Profesor Krčméry robil veci naozaj na sto percent. Podľa môjho názoru je to špičkový odborník, ktorý vždy vedel promptne riešiť všetky situácie. Je to predovšetkým človek, ktorého netreba spoznať len odborne, ale najmä ľudsky, pretože je sám otcom rodiny. Úprimne mu ďakujem za chvíle, ktoré som s ním mohol prežiť a mohol som počúvať o jeho začiatkoch, kariére lekára a o víziách a snoch, ktoré si postupne plní. Veľa som sa od neho naučil.

Myslíte si, že boli slovenskí lekári a zdravotníci lepší ako zahraniční, alebo sme boli na rovnakej úrovni?

Napriek tomu, že sme nemali také vybavenie ako mali zahraniční zdravotníci a lekári, boli sme odborne na rovnakej a niekedy aj vyššej úrovni. Vďaka našej pracovitosti, disciplíne a kolegialite sme si získali veľa priateľov v zahraničí, s ktorými sme doteraz v kontakte.

V týchto situáciách sa toho človek asi veľa naučí. Aké skúsenosti sú pre vás najcennejšie?

Počas pôsobenia v OZSR som získal veľa skúseností a zručností, ktoré som neskôr mohol použiť aj v osobnom civilnom živote. Asi mi to doprial osud, že počas misií v krajinách tretieho sveta so mnou niektorí kolegovia odmietali slúžiť, lebo ma posielali na najhoršie výjazdy. Napríklad, jedna z mojich kolegýň nezažila za celú svoju službu ani jeden výjazd k pôrodu. Ja som mal niekedy aj tri, štyri za deň.

Zachraňoval som ľudí s ťažkými polytraumami, človeka zavaleného drevom v lese, veľakrát som musel resuscitovať deti v kritickom stave a v nemalej miere by som chcel spomenúť aj udalosť na Slovensku, kde som sa zúčastnil ako člen štvrtej zdravotnej posádky pri havárii autobusu v Hriňovej, kde tragicky zahynulo päť ľudí a vyše tridsať bolo zranených. Toto všetko boli chvíle, keď mi moje skúsenosti pomohli zvládnuť náročné situácie a zachrániť životy. Počas pôsobenia v záchrannej zdravotnej službe som sa zúčastnil aj mimoriadnej akcie po výbuchu plynu vo VOP Nováky, kde prišlo o život osem ľudí, z ktorých štyroch ani nenašli. Obidve tieto udalosti sa stali v roku 2007, takže to bol pre mňa ako záchranára, ale aj človeka veľmi ťažký rok.

Kde nachádzate neustálu motiváciu? 

Najcennejším na mojej práci je pre mňa predovšetkým kontakt s ľuďmi. Ľudia, ktorým som mohol zachrániť život. Viete, počas dvadsaťročnej praxe ako vojenský záchranár, bakalár urgentnej starostlivosti, som sa stretol s čímkoľvek, no nikdy ma to neodradilo pokračovať a učiť sa novým veciam. Jedna z vecí, ktorá ma asi teší najviac je i to, že mám syna, ktorý ide v mojich šľapajách a už teraz, ako sedemnásťročný chalan, je veľmi šikovný zdravotník a pravidelne sa zúčastňuje na rôznych akciách a cvičeniach.

Aby sme ale neboli príliš vážni, máte aj nejakú vtipnú príhodu, na ktorú si vždy rád spomeniete s úsmevom?

Najvtipnejšia, alebo skôr najmilšia príhoda sa mi stala, keď som počas zdravotníckeho zásahu musel pomáhať odrodiť dieťa v kritickej situácii. Po pôrode sa ma jeho matka spýtala na meno a vypýtala si na mňa kontakt. Po dlhom čase som sa dozvedel, že svoje dieťa pomenovala po mne.


Chcete čítať viac takýchto článkov? Sledujte nás aj na Facebooku!

Zdroj: Webjournal

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close