ROZHOVOR s cestovateľom Zdenkom: Brazília je divoká spontánna, nám Slovákom práve to chýba

Zdenko Somorovský rozhovor

Cestovateľa Zdenka Somorovského Brazília očarila (Zdroj: GettyImages)

Zdenka Somorovského poznáte ako blogera, cestovateľa a najnovšie aj autora knihy Úžasná Brazília. Rodák z Kysúc v tejto exotickej krajine pobudol rok, navštívil miestne slumy a absolvoval aj 2 500-kilometrovú plavbu Amazóniou. V rozhovore prezradí, čím si ho Brazília získala natoľko, že o nej napísal knihu, kam by vyslal na dovolenku 4-člennú rodinu či slobodnú ženu hľadajúcu dobrodružstvo  a či je Brazília bezpečná krajina na cestovanie.

V Brazílii ste strávili rok. Čím konkrétne vás nadchla?

Brazília má v sebe nespútanú energiu, divokosť a to ma priťahuje. Rytmus samby a tanec v uliciach. Rozpráva sa tu brazílskou portugalčinou a tento jazyk považujem za jeden z najkrajších na svete. Medzi najväčšie zážitky určite patria stretnutie s domácimi ľuďmi a objavovanie krásnej prírody.

Brazílčania majú v sebe typický latinskoamerický temperament, radi tancujú, zabávajú sa a sú veľmi priateľskí. Tam človek pochopí ich štýl života „Carpe diem“ – uži si dnešok a nechaj problémy na zajtra. Páčila sa mi ich spontánnosť, ktorá nám Slovákom chýba. Rovnako aj ich ponímanie času. Nenáhliť sa tak v živote. Nič mi neutečie. To ma veľmi inšpirovalo a vďaka tomu som aj ja spontánnejší.

Precestovali ste takmer celú krajinu, ktoré miesta sa vám vryli pod kožu?

Je pravda, že za rok sa mi tam podarilo precestovať kus krajiny. Určite si budem do smrti pamätať 2 500 kilometrov dlhú plavbu po rieke Amazonke, objavovanie najväčšieho riečneho ostrova na svete Ilha Marajo a v neposlednom rade atmosféru v bývalých koloniálnych mestách ako Ouro Preto, Tiradentes či na severe pobrežné mestoo Luis.

Hovoríte, že Brazília má tie najkrajšie koloniálne mestá v Južnej Amerike. O ktoré ide? 

Jednoznačne musím spomenúť Ouro Preto. Je to banícke mesto, ktoré má podobnú históriu ako Banská Štiavnica. Je vybudované v údolí medzi kopcami a baroková architektúra z neho robí skutočne klenot medzi historickými mestami v celej Južnej Amerike. 

V 17. storočí tu našli najbohatšie zlaté bane na svete (vyťažilo sa tu až 850 ton zlata), a tak je každý kúsok kameňa, starých kostolov a budov plný historických príbehov o nenásytných „garimpeiros“, teda zlatokopoch. Zlatá horúčka trvala jedno storočie a Ouro Preto bolo vtedy významnejšie ako New York, Buenos Aires či Rio de Janeiro. V meste je to cítiť. Má podmanivú atmosféru a vizuálne, svojou scenériou, človeka neskutočne nadchne.

Keď sme už pri tej 2 500-kilometrovej ceste Amazóniou, aké to bolo?

Najskôr si treba predstaviť veľkú loď s 250 až 300 pasažiermi. Čo so mnou veľmi pohlo, bol fakt, že som bol sám cudzinec medzi domácimi. Ja som cestoval kvôli pôžitku, ostatní sa prepravovali, pretože museli. A to je zásadný rozdiel. Toto poznanie pre mňa veľa znamenalo.

Loďou som sa plavil po 5 mohutných amazonských riekach Rio Madeira, Solimoes, Negro, Tapajós a na záver takmer 1 600 kilometrov po magickej Amazonke. Na plavbu som vyrazil z prístavu v meste Porto Velho, ktoré slúži ako vstupná brána do amazonského regiónu. Najskôr som sa 5 dní plavil do Manaus, bijúceho srdca Amazónie a počas plavby som na lodi zažil Štedrý večer. Ochutnal som tak ich štedrovečerné jedlo Vatapá, ktorého základom je kokosové mlieko, palmový olej, krevety, kúsky chleba a pomleté arašidy. Všetko spolu podusia a vytvoria omáčku, ktorá sa podáva s ryžou a fazuľou. Veľmi chutné. 

Neskôr som zase v uliciach Manaus oslávil Silvestra. Všade bola živá samba na uliciach, tancovalo sa až do rána. Odtiaľ som sa opäť plavil do ústia rieky Amazonky, mesta Belém, ktoré sa už nachádza v blízkosti Atlantiku. Je tam najväčší trh s ovocím v celej Južnej Amerike. Absolútna gastronomická pecka! Okrem iného som tam navštívil aj najväčší fluviálno-riečny ostrov (z jednej strany obývaný slanou a z druhej strany sladkou vodou, pozn. editora) na svete Ilha do Marajó, ktorý vytvorila mohutná delta rieky Amazonky.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa zdenko somorovsky (@slovaktraveler.sk)

Na ktorých domácich obyvateľov z vašich si aj s odstupom času spomeniete?

Rád si spomeniem na našu upratovačku Rose z edukačného centra Cedet, kde som pracoval. Nikdy som nestretol priateľskejšieho a milšieho človeka s takým otvoreným srdcom. Stále sa usmievala a všetku tu prácu zvládala v dobrej nálade. Dnes už je správkyňou celého komplexu. Mnoho ďalších stretnutí opisujem vo svojej knihe Úžasná Brazília, ktorá zachytáva každodenný život obyčajných Brazílčanov.     

Brazília je krajina s najrozmanitejšou biodiverzitou na svete. Nikde teda nedostať toľko druhov ovocia či zeleniny ako práve tu. Spomeniete si na bizarné jedlá či plodiny, ktoré ste v Brazílii ochutnali?

Mne osobne najviac chutil exotický plod s názvom cupuacu. Ide o plod z rodiny kakaovitých a jeho lahodná mliečna vôňa človeka ihneď omámi. Robí sa z neho džús a jeho chuť je spojením banánu, čokolády a ananásu dokopy. Je to neskutočná lahôdka a zážitok pre všetky zmyslové orgány.

V Amazónii som ochutnal aj indiánsku polievku tacacá. Podáva sa horúca a ide o kombináciu varených kreviet, jambu (trpkej amazonskej rastliny), malých žltých čili papričiek a omáčky tucupi, ktorá je extrahovaná z jedovatého druhu manioku. Je to poriadne štipľavá záležitosť, ale ako milovník streetfoodu som to musel ochutnať. Vyskúšal som aj povzbudzujúci plod guaranu. Ide o hnedý prášok, ktorý sa získava z plodov liany Paullinia sorbilis. Prášok rozmiešate vo vode a vypijete. Je to miestne afrodiziakum a mali by ste po ňom mať veľký apetít na sex (smiech). 

Amazónsky prales je známy aj ako pľúca sveta. Do akej miery si domáci uvedomujú jeho hodnotu? 

Spomínam si, ako sme sa plavili po prúde Amazonky a okolo nás prechádzala veľká plošina plná vyrúbaného dreva, ktorú dopredu tlačila trojposchodová loď. Kúdole dymu vychádzali zo spáleného motorového oleja. Cítil som ho vo vzduchu. Vedľa mňa stál agronóm Geraldo a začal na kapitána lode silno kričať. Isso é errado. Errado! Toto je nesprávne! Je to chyba!“

Všemožne sa mu snažil dať najavo, že nesúhlasí s vyrubovaním lesa. Vypískal ho. Kapitán aj s posádkou sa radšej schovali za mostík pred všetkými pasažiermi na našej lodi. Hanbili sa. Bežní ľudia si veľmi dobre uvedomujú jeho hodnotu, ale proti veľkým spoločnostiam nemajú veľa možností.

Bežný Slovák má asi Brazíliu zaškatuľkovanú ako nebezpečnú krajinu. Vy ste tam strávili rok. Je z vašej skúsenosti Brazília bezpečná pre bežného turistu?

Brazília je obrovský kolos. Je to štvrtá najväčšia krajina na svete, a preto je tam aj väčšia kriminalita ako povedzme v iných krajinách. Bohužiaľ, v médiách má stále nepriaznivý imidž, napriek tomu, že sa tam konali olympiáda a Majstrovstvá sveta vo futbale. Určite je bezpečná pre obyčajného človeka, ktorý ju chce spoznať. Ľudia sú tam fantastickí. Stačí vyraziť mimo Ria a Sao Paola, ktoré sú niekoľko miliónovými mestami a nájdete tú pravú Brazíliu.    

Keby ste mali poslať na konkrétne miesto v Brazílii 4-člennú rodinku, slobodnú ženu hľadajúcu dobrodružstvo, digitálneho nomáda a mladého batôžkara — ktoré miesta by ste im odporučili?

Dobrá otázka. Rodinku by som poslal na sever Brazílie, do štátu Maranhao do plážovej oblasti Jericoacoara, kde je to taký brazílsky Karibik. Slobodnú ženu na amazonský ostrov Ilha do Marajó, plaviť sa loďou, spoznávať mangrovové lesy a žiť na pláži. Digitálneho nomáda na raj pre surferov do štátu Rio Grande do Norte na pláž Praia da Pipa. Bol som tam a bol to už vtedy raj nomádov. Mladého batôžkára by som poslal do štátu Minas Gerais, kde je mnoho koloniálnych miest a prírodných parkov. 

Každá cesta sa odohráva v určitom kolobehu, ktorý ma štyri fázy. Najskôr treba čítať, potom je potrebné vydať sa na cestu, stretávať sa s ľuďmi, vecami a nakoniec o tom všetko rozprávať príbeh píšete na svojom blogu v súvislosti s reportážnou knižkou Úžasná Brazília, ktorú ste už spomenuli. Aký príbeh vám porozprávala Brazília?

O tom, že je dôležité spoznávať svet, stretávať sa s ľuďmi, zdieľať svoju skúsenosť a vyvracať tým predsudky, ktoré sa obyčajne spájajú s krajinami s negatívnym imidžom. Aj to bolo mojou ambíciou pri písaní reportážnej knihy o Brazílii. Čitateľa preniesť do horúcej Južnej Ameriky a otvoriť mu dvere do brazílskej kultúry plnej histórie, spevavého portugalského jazyka, rytmickej hudby, ale aj neznámeho sveta literatúry, filmu a gastronómie. Je to príbeh o krajine plnej kontrastov a mňa, ako cestovateľa, neskutočne baví ich objavovať. 

Odporúčame