Volám sa Alena a mám 53 rokov. Mám pocit, že vždy som hľadala vnútorný pokoj. Spätne vidím, že som sa priam zbytočne naháňala za ešte zbytočnejšími vecami – za úspechom, peniazmi a uznaním. Dlho som si myslela, že to, čo mi chýba, nájdem v práci. Neskôr som očakávala, že to nájdem v rodine alebo v materiálnych veciach. Nemohla som sa viac mýliť.
Pracovala som ako manažérka v jednej firme, kde bol stres mojím každodenným spoločníkom. Od rána do večera som riešila problémy, organizovala stretnutia a snažila sa splniť očakávania. Tie očakávania, ktoré som si dávala ja sama. Doma to nebolo o nič jednoduchšie. Starala som sa o rodinu, deti, psa, domácnosť… Roky plynuli a ja som si ani neuvedomovala, ako ma ten každodenný zhon vyčerpáva. Bola som unavená, podráždená a čoraz častejšie chorá. Cítila som sa prázdna, bez radosti a motivácie.
Zlom nastal v jeden obyčajný deň, keď som sa už necítila schopná ďalej zvládať každodenné nároky. V ten deň som sa rozhodla, že musím niečo zmeniť. Dala som výpoveď v práci, prišla som späť domov. Do toho krásneho, no prázdneho domu. Manžel bol na služobnej ceste, deti žili na internátoch a študovali to, čo vždy chceli. Bolo mi hrozne.
Bez toho, aby som premýšľala, som si obula turistické topánky a vyšla som von. Nepoznávala som sama seba, pretože takáto spontánnosť mi bola cudzia. Rovnako aj to, aby som išla na prechádzku do lesa. Vždy mi bolo bližšie more, palmy alebo wellness. Nuž, vybrala som sa do blízkeho lesa. Neľakajte sa.
Zrazu som pocítila niečo ťažko opísateľné. To ticho… a ten čerstvý vzduch… Ach. Vtáky švitorili v korunách stromov, vietor jemne šumel, a ja som cítila, ako zo mňa opadáva napätie, ktoré sa vo mne hromadilo celé tie roky. Bola som tam sama, a zrazu bez úloh, ktoré by som musela splniť. Len ja a príroda. Vybrala som sa na neďaleký kopec. Bola to pohodová „sedemstovka“ v Karpatoch.
Počas túry a chvíle sama so sebou som si uvedomila, že som celý život hľadala šťastie a pokoj na nesprávnych miestach. Naháňala som sa za vecami, ktoré mi v konečnom dôsledku nepriniesli skutočnú spokojnosť. Príroda ma prijala takú, aká som bola – unavená, zraniteľná, stratená –, a ponúkla mi svoje ticho a pokoj. Bol to moment, ktorý zmenil môj pohľad na život.
Od toho dňa som si vytvorila zvyk pravidelne chodiť do prírody. Spočiatku to boli len krátke prechádzky či jednoduchšie túry, no postupne som zistila, že čím viac času v lese trávim, tým viac sa cítim uzdravená. Les mi dal nielen fyzický oddych, ale aj duševnú obnovu. Príroda ma tiež veľa naučila.
Po prvé, naučila som sa zastaviť a dýchať. Naučila ma takisto pozorovať maličkosti a nachádzať v nich krásu. Aj to, že nie všetko musím kontrolovať. Príroda funguje samostatne, má svoj rytmus a ja som len súčasťou tohto celku.
Dnes, po niekoľkých mesiacoch pravidelných návštev prírody, sa cítim inak. Zlepšila sa mi kondička, pobehala som všetky väčšie i menšie kopce v okolí. Mojím cieľom však nie je dobýjať vrcholy. Už sa nesnažím byť stále najlepšia, nesnažím sa napĺňať očakávania druhých. Uvedomila som si, že skutočné šťastie neprichádza zvonku, ale je vo vnútri každého z nás. Les mi pomohol toto šťastie objaviť a nájsť vnútorný pokoj, po ktorom som tak dlho túžila. Ak sa ma dnes niekto spýta, čo mi prináša najväčšie šťastie, bez váhania odpoviem, že je to čas strávený v prírode. Tá ma naučila žiť pomalšie, vnímať krásu okolo seba a byť vďačná za každý deň, ktorý mám.
Zdieľať na
Zdieľaní