Odjakživa som vedela, že nie som ten „typická ženská“. Kým iné dievčatá riešili módu, vzťahy a predstavy o budúcej rodine, mňa fascinovalo, ako veci fungujú. Možno to bolo aj tým, že som bola jediné dieťa a otec sa mi naozaj venoval. Rozoberala som s nm spotrebiče, pýtala sa prečo a ako, zaujímali ma systémy, výpočty, technika. Asi aj preto bolo pre mňa úplne prirodzené ísť študovať na technickú univerzitu.
Práve tam som si postupne vybudovala cestu k práci, ktorá ma baví dodnes. Robím na veľkých projektoch, vediem tímy, riešim zodpovednosť, termíny a rozhodnutia, ktoré majú reálny dopad. A áno, je to veľmi dobre platená práca. Nikdy som sa za to necítila vinná, skôr hrdá.
Riša, môjho manžela, som spoznala ako úplný opak seba. On bol filozof. Premýšľavý, citlivý, pokojný. Kým ja som mala rada jasné riešenia, on mal rád otázky. Vedel hodiny rozmýšľať o veciach, ktoré by mne ani nenapadli. Možno práve preto sme si tak sadli. Lebo viete ako sa to hovorí, protiklady sa priťahujú…
Keď sa nám narodilo prvé dieťa, automaticky sa rátalo s tým, že ja zostanem doma. Veď žena je predsa tá, ktorá má byť na materskej. A zo začiatku to tak aj bolo, dokonca som sa tešila na oddych z práce. Lenže ja som veľmi rýchlo zistila, že to nezvládam tak, ako sa odo mňa očakávalo.
Po štyroch mesiacoch som bola vyčerpaná iným spôsobom než v práci. Chýbali mi ľudia, rozhovory, rozhodovanie. Doma som mala pocit, že sa rozpadávam na drobné úlohy, ktoré sa opakujú stále dokola. Nepociťovala som naplnenie, skôr frustráciu. A mala som výčitky, že nie som taká dobrá mama, ako by som mala byť.
Rišo to videl a neviem kde sa to v ňom zobralo, no namiesto výčitiek prišiel s návrhom, ktorý by si mnohí muži ani len nepripustili. Navrhol, že si to vymeníme.
Najskôr mi to prišlo zvláštne. Mala som strach, čo povie okolie, rodina, známi. Ale ešte väčší strach som mala z toho, že zostanem doma a stratím samu seba. A tak sme do toho išli. Riško šiel na otcovskú a ja som sa vrátila do práce.
Prvé týždne boli pre nás oboch nezvyčajné. Ja som si zvykala na ranné odchody, on na denný režim s dieťaťom. Lenže veľmi rýchlo sa ukázalo, že to, čo spoločnosť považuje za netradičné, môže byť pre konkrétnu rodinu to najlepšie riešenie.
Rišo je v domácnosti prirodzene dobrý. Vie variť, piecť, má trpezlivosť, ktorú ja nemám. Vie sa deťom – áno, medzičasom sa nám narodila aj druhá dcérka, venovať naplno. A aj s tou som bola doma iba dva mesiace.
Ja nosím domov peniaze. Rišo sa stará o chod domácnosti, o dievčatá, o teplo domova. On plánuje výlety, ja ich platím. On vie, kedy má ktorá dcéra krúžok, ja viem, kedy máme zaplatiť splátku za hypotéku. On je ten, ktorý ide s dievčatami na nákup oblečenia, ja som tá, ktorá zaplatí opravára na výmenu niečoho pokazeného.
Samozrejme, stretávame sa s poznámkami. Niekto to obdivuje, niekto nechápe. Už sme počuli otázky, či sa Rišo cíti ako živiteľ, alebo posmešky, že je to žena v mužských nohaviciach, alebo či mi nechýba byť viac doma, či nám to takto vydrží a tak ďalej.
My však vieme, že fungujeme práve preto, že sme si dovolili porušiť predstavy iných. Nemáme pocit, že by sme si prehodili role. Skôr sme si ich nastavili tak, aby sme v nich boli obaja spokojní. A to je pre mňa definícia fungujúcej rodiny. Riška milujem a svoje deti tiež.
Zdieľať na