Moje meno je Zuzana, no napriek tomu ma všetci odmalička volajú Rebeka. Netuším, prečo. Rebeka je predsa meno pre utáranú uličnicu a nezbednicu. Ja som taká nikdy nebola. Vo svojich 42 rokoch si uvedomujem, že možno práve to je tá chyba. Ktovie, či by som so šibalskou povahou získala viac kamarátok?
Narodila som sa ako prvorodené a vytúžené dieťa mojim rodičom. Krátko po mojich šiestych narodeninách prišla na svet sestra Vanesa. Myslím, že sme sa ako deti nemali zle. Otec pracoval v miestnej fabrike a mama bola učiteľkou na tunajšom gymnáziu. Rodičia sa sem-tam hádali, avšak s odstupom času by som povedala, že to bolo pekné detstvo.
So sestrou sme mali priemerný vzťah. Ale ako sme rástli, zintenzívňovali sa aj naše hádky. Vždy som si myslela, že z toho vyrastie, keďže Vanesa bola mladšia. Pravdou však zostáva, že aj keď sme si neskôr v puberte našli k sebe aspoň akú-takú cestu, nikdy to nebolo to pravé orechové. Nikdy som ju nepovažovala za blízku kamarátku, ktorej sa chcem zdôveriť. Iba málokedy sme sa otvorene rozprávali. A nemala som chuť zdieľať s ňou veci, ktoré ma trápia.
Už ako mladú, zhruba 23-ročnú dievčinu ma zarmucovalo uvedomenie si, že nemám kamarátky. Nemyslím spolužiačky, s ktorými som prehodila pár slov najmä o škole alebo, keď už nebolo komu sa zdôveriť, aj o chlapcoch. Najviac som si to uvedomila na svojej tridsiatke, kedy som ju okrem rodičov a priateľa ani nemala s kým osláviť. Presne rok na to som sa vydávala za Petra, môjho muža, a vtedy ma ten nedostatok blízkych priateliek úplne odrovnal.
Aj vtedy bolo totiž bežné, že sa chodilo na rozlúčky so slobodou. Ja som však žiadnu nemala. Sestra sa odsťahovala do zahraničia a ja som nemala nikoho, s kým by som si vyrazila na diskotéku, wellness alebo čo i len na koláčik s kávou.
Naša svadba bola naozaj pekná, veď sme sa brali z lásky. Ale hostí sme mali rovných 34, aj to len vďaka mužovej strane. Ja som tam mala rodičov, sestru s jej vtedajším priateľom, babku s dedkom, krstných rodičov a ich dieťa – jedného bratranca. Nemohla som pozvať ani jedinú kamarátku. Nedokázala som tam zavolať ani kolegyne či kolegov, pretože sme vôbec neprechovávali hlboké priateľské vzťahy. A so spolužiačkami zo školy sme postupne stratili kontakt. Bolo mi z toho veľmi smutno.
Neviem, prečo to tak je, že dodnes nemám žiadne kamarátky. Jedinou mojou blízkou osobou mi je manžel, ale, samozrejme, ten mi ženskú dôverníčku nenahradí. Niečo zrejme robím vo svojom živote zle. Snažila som sa aj prísť na to, že čo je tou chybou. Dokonca ma tá situácia donútila ísť ku psychologičke. Odborníčka mi však nijako nepomohla. Myslím si, že som milá, že sa viem pozhovárať s ľuďmi aj zavtipkovať.
Občas, keď idem z práce domov a vidím, ako idú iné kolegyne spolu ešte na kávu, ma pichne pri srdci. Alebo keď idem po niečo do nákupného centra a tam vidím, ako si dve kamarátky spolu vyberajú rôzne oblečenie. Tak veľmi by som to chcela zažiť. Žeby mi to naozaj nebolo súdené a dopriate?
Zdieľať na