Volám sa Petra a rany osudu som poznala od ranného detstva. Spolu s dvoma staršími súrodencami sme žili z ruky do rúk, pretože mama zomrela pri autonehode a otec to psychicky nezvládol. Vraví sa, že muž bez ženy je stratený a na môjho otca to platilo v plnom rozsahu. Po maminom nečakanom odchode začal piť a my, deti, sme sa prakticky vychovávali navzájom. Už ako desaťročná som vedela uvariť skromný obed.
Neľutovala som sa. Vďaka ťažkému detstvu som v sebe našla vnútornú oporu. Naučila som sa opierať sama o seba a prijať zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Áno, chápem, že každé dieťa má právo na pokojné a šťastné detstvo, v ktorom nemusí riešiť, či bude mať za čo kúpiť chlieb. Ale nič nie je zbytočné. Pomohlo mi to lepšie zvládnuť jednu z najťažších skúšok môjho života.
V dvadsiatke som sa začala stretávať s Ivanom, tichým chlapcom z našej dediny. Bol z dobrej rodiny, jeho mama ma rýchlo prijala za svoju a snažila sa mi citovo vynahradiť všetko, čo som stratila. Veľmi rada som chodila k nej na kávu, pomáhala jej zavárať uhorky, starať sa o záhradku. Bola som u nich varená pečená.
S Ivanom sme si však v rodnom okrese nevedeli nájsť dobrú robotu. Ja som pracovala za minimálnu mzdu v malom butiku s oblečením a Ivan, pracujúci ako skladník, taktiež nezarábal veľa. Chcel postaviť dom v rodičovskej záhrade, a tak sme sa rozhodli, že pôjdeme spoločne pracovať do Anglicka. Zaumienili sme si, že tam vydržíme rok, maximálne dva, aby sme mali peniaze aspoň na základy. A potom sa uvidí…
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Po smrti manžela som si nikoho nenašla, na lásku som zanevrela
Začiatky v krajine, kde sa na nás pozerali len ako na prisťahovalcov, neboli jednoduché, no obaja sme si zvykli veľa a tvrdo pracovať. Ivan sa začal postupne meniť. Akoby mu iný svet dodal odvahu. Pil čoraz viac, a keď si vypil, mal sklony k agresivite. Nikdy ma neudrel, avšak začala som sa ho báť. Domov, do prenajatého bytu, som sa vracala čoraz neskoršie, dúfajúc, že už konečne bude spať.
Ivan mi nedôveroval, myslel si, že niekoho mám, a preto sa mu vyhýbam. Dostávali sme sa do začarovaného kruhu, z ktorého som sa potrebovala čo najskôr dostať. Vedela som, že ak s ním ostanem, budem nešťastná. S partnerom by ma mala spájať láska a nie strach. Svoje rozhodnutie ukončiť vzťah som Ivanovi oznámila pár dní pred odchodom. Zachoval sa ako totálny slaboch.
Vyhrážal sa, že sa zabije, že si život bezo mňa nevie predstaviť. Typická reakcia citového vydierača. Naposledy som ho objala a zaželala mu všetko dobré. Rozhodla som sa tých pár dní, čo nám ostávali do odletu lietadla, stráviť u kamarátky. Myslela som si, že Ivan rozchod spracuje. Predsa len, bol to počiatočný šok. Ale nebolo to tak.
Ihneď po príchode na Slovensko sa vyžaloval svojej mame. Tá mu prekvapivo nedržala stranu. Ako som sa neskôr medzi riadkami dozvedela, Ivan mal už v minulosti čo-to za ušami a nebola mu cudzia agresivita. S jeho mamou, mojou nádejnou svokrou, sme ostali v kontakte aj po rozchode.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Sused týral rodinu až do tragického konca a ja som nič neurobila
Ivan mi neustále písal listy, vyhrážal sa smrťou a každému vravel, ako som ho zradila. Posielala som ho k psychológovi, to bolo to jediné, čo som mohla urobiť. Nešiel. „Cvok si ty, keď si ma nechala,“ šplechol mi do tváre. Zhlboka som sa nadýchla a zavrela mu pred nosom dvere. Bol to opäť jeden z jeho mnohých pokusov, ako ma dostať späť. To bolo poslednýkrát, čo som ho videla.
Na druhý deň ráno mi volala jeho mama. „Ivko sa obesil,“ plakala. Ihneď som išla za ňou a napriek tomu, že ľudia na mňa ukazovali prstom, som Ivanovej mame pomohla vybaviť všetko potrebné. Napriek tomu, že prišla o syna, ukázala svoju neskutočnú silu. Ľudia ma div, že nevyhnali z dediny, no ona stála pri mne. Žena, ktorá mala najväčší dôvod vyčítať mi Ivovu smrť.
„Peťka, nebolo to po prvýkrát. Keď mal trinásť, pojedol tabletky, nikomu som to nepovedala. Asi som mala viac tlačiť naňho, aby vyhľadal lekársku pomoc…“ povedala. Objala som ju. Už bolo neskoro na akékoľvek výčitky. Od Ivanovej smrti prešlo už pätnásť rokov a musím priznať, že ma to stálo veľa síl, aby som ustála tlak okolia.
Z dediny, v ktorej som vyrastala, som sa odsťahovala. Ľudia ma neustále nálepkovali: „To je tá, kvôli ktorej sa zabil Ivanko!“ šepkali si za mojím chrbtom. Nemala som potrebu nikomu nič vysvetľovať. Ivan bol dospelý človek, ktorému bola nejedenkrát daná pomoc. Všetci sme sami zodpovední za svoje rozhodnutia. Zobrať si život, to najcennejšie čo mal? Bola to len a len jeho voľba.
Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok
Zdieľať na