Pravdivý príbeh: Po smrti manžela som si nikoho nenašla, na lásku som zanevrela

Smutná pani sediaca v kaviarni

Ilustračné foto (Foto: GettyImages)

Láska kvitne v každom veku. Aspoň tak sa hovorí… Kde sa však dá nájsť niekto, keď už ani sami zo seba nemáte pocit, že kvitnete, to vám nepovie nikto.

Ovdovela som tesne na prahu päťdesiatky. Smútila som dva roky. Na samotu som si nevedela zvyknúť. Deti už boli odsťahované a mne bolo otupno. K narodeninám som dostala malú psiu seniorku, aby sme si robili navzájom spoločnosť. Bolo to od detí milé a naozaj mi pravidelné prechádzky prospievali, ale konverzácie sa s ňou viesť nedali.

Najhoršie to bolo cez víkendy a v čase dovoleniek. Každý niekam išiel so svojím partnerom, len ja som trčala doma. Deti mi aj jedny prázdniny zaplatili pobyt pri mori spolu s nimi, ale to nebolo ono. Ostali mi na krku vnučky, a aj keď ich milujem nadovšetko, domov som sa vrátila uťahanejšia než pred odchodom.

Chcela som si nájsť priateľa. Kolegyne v práci boli približne v mojom veku. Zaujímalo ma, ako to majú ony. Tie rozvedené tvrdili, že k šťastiu chlapa nepotrebujú alebo im už neveria. Vydaté mi so smiechom ponúkli, nech si beriem k sebe domov tých ich mužov a ešte im aj pomôžu pobaliť. Moje kamarátky boli väčšinou šťastne zadané, a tak som fakt nevedela, kde si niekoho nájdem.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Po smrti manželky som sa po druhý raz zaľúbil


Na moje prekvapenie sa mi ozval bývalý kolega. Tiež bol pár rokov vdovec. Jeho pozvanie na kávu som prijala s potešením. Ľuboš sa za tie roky takmer vôbec nezmenil. Bol rovnako urozprávaný, akého som si pamätala z práce.

Čas s ním príjemne ubiehal, keď z čista jasna z neho vypadlo, kedy už pôjdeme k nemu. Tak až takýto rýchly spád som si nepredstavovala. Išlo mi čisto len o kávu a nejaké znovuspoznanie sa. Ľuboš sa ma s hnusom v tvári spýtal, na čo som sa s ním potom vôbec stretávala. Rýchlo som zaplatila, ledva kývla na pozdrav a už ma nebolo.

Po tomto faux pas som myslela, že bude osud ku mne priaznivo naklonený a do cesty mi prihrá niekoho normálneho. Mal ním byť Erik. Predstavili mi ho na oslave kamarátkinho manžela. Bol galantný, vtipný a bol tam sám. Skoro celé poobedie som s ním predebatovala o všetkom možnom. Čakala som nejaké pozvanie na čaj. Neprišlo, ale stretli sme sa aj na ďalšej akcii, ktorú môj známy organizoval.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Môj muž má nemanželského syna, dozvedela som sa to po jeho smrti


Erik tam bol opäť sám, opäť trávil čas najmä so mnou. K pozvaniu sa ale stále nemal. Vzala som to do svojich rúk a zavolala ho na nedeľnú prechádzku. Vykrútil sa, že nemôže, ale že niekedy nabudúce určite. Spýtala som sa kamarátky, ktorá nás predstavila, čo je ten Erik vlastne zač, aj keď odpoveď som tušila.

Priateľka sa sama divila, že sa na neho pýtam a neviem, že je ženatý. Jeho manželka na akcie nechodí, a tak sa Erik vždy na niekoho zavesí. Plus je rád, keď môže aj trocha flirtovať. Cítila som sa ako strápnená školáčka.

Od toho momentu som si povedala, že stačilo pokusov a omylov. Pre niekoho som sa možno snažila príliš krátko. Mne a môjmu sebavedomiu ale stačilo. Začala som si pripadať staro a nezaujímavo. Aj keď samota je zlá a občas bolí, už nikoho nehľadám. Na mladších sa necítim a starších zaujímajú ženy aspoň o dekádu mladšie odo mňa. V dobrom závidím celebritám, ktoré si aj v neskoršom veku vedia nájsť a udržať partnerov. Ja som ale obyčajná žena a obyčajní muži žiaľ nie sú na sklade.


Poznáte podobné prípady z vášho okolia? Ako to dopadlo v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom v diskusii pod článkom.

Zdroj: Plnielanu.sk
Odporúčame