Pravdivý príbeh: Bojovala som o život syna, muž zatiaľ spával s inou

Smutná žena

Ilustračné foto (Zdroj: GettyImages)

Osud vie byť niekedy poriadne krutý. V jednu chvíľu vám nachystá toľko trápenia, až máte pocit, že to nedokážete uniesť. A predsa musíte na druhý deň vstať a znova ísť…

Volám sa Lenka a mám 48 rokov. Svoju prvú veľkú lásku som zažila ešte na strednej škole – Jarko chodil do vedľajšej triedy a keďže sme obaja mali sedemnásť, skončilo to skôr, ako poriadne stihlo začať. Pekné spomienky však pretrvali v oboch a zostali sme kamaráti. Zakrátko som stretla Dušana, ktorý bol o päť rokov starší a pracoval ako hasič. Zaľúbila som sa, krátko po maturite otehotnela a s Dušanom sme sa zobrali.

Narodil sa nám syn Filip a o tri roky neskôr, vytúžená Simonka. Žili sme úplne bežný život. Teda, aspoň ja som mala taký pocit. Dušanovou veľkou vášňou už v časoch, keď sme sa spoznali, bola kynológia. Výcviku psov venoval všetok voľný čas, až si nakoniec založil chovnú stanicu pitbullov a chodieval s nimi po výstavách.

Darilo sa mu, získaval medaily a ja som mu fandila. Pre mňa však boli najväčším šťastím deti. Simonka sa venovala tancu, Filip futbalu. Rástli ako z vody a mala som pocit, že si vlastne od života ani viac želať nemôžem.

Všetko sa ale zmenilo s príchodom Filipových sedemnástych narodenín. V meste zúrila chrípková epidémia a zdalo sa, že sa jej nevyhol ani on. Bol unavený, mal horúčku, boleli ho svaly a kĺby. Keď ale príznaky neustupovali ani po troch týždňoch a Filip začal chudnúť, absolvovali sme ďalšie vyšetrenia. Stále som si nepripúšťala, že by mohlo ísť o niečo vážnejšie, no verdikt lekárky ma zrazil na kolená: leukémia.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Mal som všetko, bol som však neverný a dnes nemám nič


Nasledujúce mesiace boli tou najťažšou skúškou, ktorú mi život pripravil. Chemoterapia, dlhé týždne v nemocnici. Boj, v ktorom sa ukazovali aj svetielka nádeje, no choroba mala väčšinou navrch. Filip to znášal statočne, viac ako holá hlava ho trápilo to, že nemôže hrať futbal. Zháňali sme darcov krvi a dúfali v zázrak v podobe transplantácie kostnej drene.

Musela som odísť z práce a mojím novým domovom sa stala nemocničná izba. Keď ma Dušan prišiel na deň – dva vystriedať, utekala som oprať, navariť, upratať. Na Simonku zostávalo veľmi málo času, no ona to chápala, povzbudzovala a podporovala ma. Na rozdiel od Dušana.

Ten trávil viac času so svojimi psami. Na cvičisku, na výstavách. Aspoň tak mi to hovoril a ja som nemala dôvod pochybovať a ani silu jeho slová overovať. Doslova sme sa míňali, veľmi málo sme sa rozprávali a aj tých málo rozhovorov sa točilo okolo detí, domácnosti a organizačných vecí.

Neskutočne mi chýbalo chlapské rameno, na ktorom by som sa mohla vyplakať. Pri synovi som ukázať slzy za žiadnu cenu nechcela, aj keď pri pohľade na jeho vychudnuté telo bolo mimoriadne náročné pôsobiť optimisticky, s vierou v dobrú budúcnosť. Pretože tá môjho milovaného synčeka nečakala.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: K žene sa správal ako k handre, vrcholom bola nevera


Bojoval ako lev, dlhých trinásť mesiacov. Krátko po osemnástych narodeninách nás však navždy opustil. Držala som ho za ruku a cítila bolesť, ktorá sa slovami nedá opísať. Takto to predsa nemalo skončiť. Mal prísť domov, rozkrojiť narodeninovú tortu, ísť na oslavu s kamarátmi. Dala by som všetko na svete za to, aby tu bol so mnou. Aby som mohla počuť jeho smiech, tlieskať mu na futbalovom štadióne, zažívať s ním jeho vzlety aj pády.

Nemohol byť ani na stužkovej a najkrajšie časy mladosti strávil na nemocničnom lôžku. Chcelo sa mi kričať od toľkej bolesti a nespravodlivosti. Chcelo sa mi zomrieť spolu s mojím synom. Znášala som to veľmi ťažko a jediným dôvodom, vďaka ktorému som bola schopná ako tak fungovať, bola moja dcéra. Doma ma nečakala žiadna láskyplná náruč, Dušan aj naďalej utekal ku svojím psom. Lenže, bolo to naozaj tak?

Iba pár týždňov po Filipkovom pohrebe som sa dozvedela, že môj manžel má inú. Už takmer rok a pol. Neopustil ju, keď náš syn zápasil s ťažkou chorobou. Neopustil ju ani vtedy, keď som ho potrebovala najviac vo svojom živote. Práve naopak. Utekal za ňou stále častejšie. Slobodná, a bezdetná, ktorá si vždy našla čas pofúkať mu rany. Vraj mu veľmi pomohla. Čo na tom, že aj ja som potrebovala jeho pomoc?

Zrazu som zistila, že o Dušanovom pomere vedelo veľa ľudí z nášho okolia. To len ja som nič netušila. Nemala som ani poňatia, že sa schádzali po hoteloch, že ju vodil k nám do bytu, kým bola dcéra na tanečných sústredeniach. Ľudia sa nechceli pliesť do cudzích záležitostí a Dušan tak celý čas zo mňa robil somára. Keď som sa na chvíľu vrátila z nemocnice, boli to aj jeho veci, ktoré čakali na opranie.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Manžel ma podviedol s mladšou, miesto rozvodu som mu dala inú ponuku


Degradoval ma na slúžku a rozhovory s intímnosťami si nechával pre druhú. Dnes s ňou žije a vraj si skvelo rozumejú – ona je totiž rovnaký blázon do kynológie, ako on. Rozviedli sme sa štyri mesiace po Filipovej smrti a mne so Simonkou nechal len to, čo musel. O dcéru vôbec nebojoval. Zato psy, tie označil za svoj majetok, ktorého sa nehodlá v žiadnom prípade zriecť.

Cítila som sa oklamaná a ponížená. Pochopila by som úlet alebo to, že aj on hľadal rameno na vyplakanie. No od skutočného chlapa by som očakávala, že v tak ťažkom období bude predovšetkým so svojou rodinou a že jej bude oporou. Asi som však po svojom boku nemala skutočného chlapa, ale zbabelca.

Hovorí sa, že čas zahojí všetky rany, no nie je to celkom tak. Synova smrť dodnes neprebolela a už teraz viem, že nikdy neprebolí. Začala som ale znovu žiť a našla si ma aj láska. Dokonca tá úplne prvá. Jarko, kamarát z vedľajšej triedy, sa raz ocitol späť v našom meste. Počul, čím som si prešla, a požiadal ma, či by som s ním nešla položiť kvety na Filipov hrob. Stretli sme sa na cintoríne. Pár sekúnd sme si pozerali do očí, on ma objal a ja som sa rozplakala.

Nasledoval dlhý rozhovor, schôdzky a nakoniec spoločné bývanie. Jarko je rozvedený, minulosť má vyriešenú a výborne si rozumie so Simonkou. Dokonca by som povedala, že Simonka s ním trávi čas radšej, ako s vlastným otcom. Ja som zas v Jarkovi získala to, čo som pri Dušanovi nemala: pocit, že sa mám o koho oprieť.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom v diskusii pod článkom.

Zdroj: Plnielanu.sk

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close