Možno si ich pamätáte ako tiché ženy v šatkách, ktoré vstávali skôr než slnko a zaspávali posledné. Ako ženy, ktoré nikdy nehovorili o sebe, ale vždy o iných… Poľská autorka Joanna Kuciel-Frydryszak v knihe Sedliačky otvára dvere do sveta vidieckych žien z prelomu 19. a 20. storočia, kde bola drina samozrejmosťou, poslušnosť povinnosťou a ženský život mal často menšiu cenu než kus pôdy. Je to dielo, ktoré zabolí, ale aj lieči, pretože konečne dáva hlas tým, ktoré ho celé generácie nemali.
Viac než história
Hoci kniha mapuje minulosť, jej téma je prekvapivo súčasná. Pri čítaní si možno uvedomíte, koľko postojov, strachov a vzorcov správania si z týchto dôb nesieme dodnes. Autorka nepíše sentimentálny príbeh, ale realitu, ktorá prináša surovosť doby s hlbokým rešpektom. Ukazuje nielen utrpenie, ale aj vnútornú silu, solidaritu medzi ženami a tiché formy odporu, ktoré sa napriek všetkému rodili.
V Poľsku, odkiaľ autorka pochádza, sa kniha Sedliačky stala spoločenským fenoménom. Státisíce predaných výtlačkov a živé diskusie o postavení žien, dedičstve vidieka a našich koreňoch dokazujú, že ide o knihu, ktorá presahuje hranice literatúry. Je to akýsi dokument, výpoveď aj výzva zároveň. A hoci nejde o ľahké čítanie, je to dielo, ktoré je veľmi dôležité.
Telo ako pracovný nástroj
Jednou z najsilnejších línií knihy je vzťah spoločnosti k ženskému telu. Tehotenstvá nasledovali jedno za druhým, pôrody prebiehali bez lekárskej pomoci, bolesť bola normou. Ženské zdravie nebolo témou, únava nebola dôvodom na zastavenie sa. Telo malo slúžiť rodine, hospodárstvu, mužovi…
Kniha s názvom Sedliačky otvorene hovorí aj o domácom násilí, vynútenej intimite a absolútnej ekonomickej závislosti – o situáciách, z ktorých nebolo úniku a o tichu, ktoré sa dedilo z matky na dcéru.
Ak vás kniha zaujala, môžete si ju zakúpiť TU!
Z recenzií čitateľov vyberáme
„Knihu som túžila prečítať s tým, že som si naivne myslela, že poľský vidiek sa predsa nelíši od toho slovenského v medzivojnovom období. Nemohla som sa mýliť viac. Nie som historik ani sociológ, iba som vyrastala v rusínskej východoslovenskej dedine, preto nasledujúca veta vychádza z mojich dojmov a zo spomienok mojich starých mám. Aj keď ťažoba fyzickej práce bola do veľkej miery podobná, nespomínali toľko násilia a bezútešnosti. Bola bieda a áno, dievčatá boli (a možno stále sú) menej ako chlapci, a áno aj moja mama najstaršia z 8 detí mala na starosti súrodencov od 4 rokov, ale predsa len, taká bieda ako je vyobrazená v knihe nie je porovnateľná. Takže kniha sama o sebe super, ale headline, že je to o našich babkách, aspoň pre moju rodinu, vďakabohu neplatí úplne. Na druhej strane ma núti vážiť si miernosť a silu mojich starých mám ešte viac.“ (JNettle, zákazníčka Martinus.sk)
Zdieľať na