Pravdivý PRÍBEH: Svoju lásku som spoznala až na dôchodku, hovorí Alexandra

Oplatilo sa počkať... (Zdroj: Gettyimages.com)

Nikdy som si nemyslela, že vo veku 67 rokov nájdem lásku svojho života. Pre mňa bola cesta k tomuto okamihu dlhá a často osamelá, ale keď sa dnes obzriem späť, vidím, že všetko malo svoj dôvod.

Keď som mala iba dvadsaťtri rokov, vstúpila som do manželstva plná nádejí a snov. Bola som mladá, naivná a verila som, že naša láska vydrží navždy. Bohužiaľ, realita bola iná. Po niekoľkých mesiacoch som začala tušiť, že niečo nie je v poriadku. Môj vtedajší manžel Jozef sa začal vracať domov neskoro, vyhýbal sa mojim otázkam a bol čoraz viac vzdialený. Jedného dňa som zistila krutú pravdu – mal pomer so svojou kolegyňou z práce. Svet sa mi zrútil. Keď sme boli bez detí, ktoré by nás spájali, som sa rozhodla odísť. Bolelo to, ale vedela som, že musím začať znova.

Po rozvode som sa vrhla do svojej učiteľskej kariéry. Učenie detí mi dávalo zmysel a naplnenie, ktoré mi v osobnom živote chýbalo. Roky ubiehali a ja som sa snažila nájsť niekoho, s kým by som mohla zdieľať svoj život. Mala som niekoľko vzťahov, ale žiadny z nich neprerastal do niečoho hlbšieho a trvalého. Vždy niečo chýbalo. Možno tá povestná iskra, to porozumenie, ktovie.

V štyridsiatke som prepadla úzkosti. Začala som sa báť, že zostanem navždy sama. Noci boli najhoršie. Ležala som v posteli a premýšľala, či som urobila niečo zle, či som príliš náročná alebo nedostatočne atraktívna. Navštívila som aj psychológa a postupne som sa naučila prijať svoju situáciu. Život mi však priniesol útechu v podobe malého šteniatka. Uško, ako som ho s láskou nazvala, bol plemena Corgi a jeho bezpodmienečná láska a oddanosť mi pomohli prekonať najťažšie obdobia.

👉 MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ:
Pravdivý PRÍBEH: Pravú lásku som stretla až v 60-tke, konečne som šťastná

Postupne som sa zmierila s myšlienkou, že možno budem žiť sama. Našla som pokoj v rutine svojich dní. Tvorili ju ranné prechádzky s Uškom, vyučovanie, večery strávené čítaním kníh alebo sledovaním filmov. Mala som priateľov, kolegov, bývalých študentov, ktorí ma občas navštívili. Nebola som šťastná, ale bola som vyrovnaná.

A potom, keď som mala šesťdesiatpäť a odišla do dôchodku, sa všetko zmenilo. V našom malom meste otvorili klub pre seniorov a ja som sa rozhodla, že je čas spoznať nových ľudí. Tam som stretla Milana.

Milan bol vdovec, ktorý stratil manželku pred tromi rokmi po dlhom a šťastnom manželstve. Spočiatku sme sa len zdravili, vymieňali si zdvorilostné frázy. Postupne sme však začali rozprávať o knihách, o hudbe, o miestach, ktoré sme navštívili.

Milan bol iný ako muži, ktorých som poznala predtým. Bol trpezlivý, pozorný a mal zmysel pre humor, ktorý ma vždy rozveselil. Jedného dňa ma pozval na kávu. Potom na obed. A potom na koncert v parku. Ani neviem ako, ale zamilovala som sa. V tom vysokom veku, keď som si myslela, že kapitola lásky v mojom živote je dávno uzavretá.

Dnes, ako šesťdesiatdeväťročná, žijem s Milanom v malom domčeku s krásnou záhradou. Každé ráno sa prebúdzam s pocitom vďačnosti. Vďačnosti za to, že som nikdy neprestala veriť, že život môže priniesť radosť v akomkoľvek veku. Vďačnosti za to, že som našla lásku, keď som ju najmenej čakala.

Niekedy sa pýtam sama seba, či by som zmenila niečo v svojej minulosti, ak by som mohla. A odpoveď je nie. Všetky tie roky samoty, všetky tie sklamania a bolesť ma pripravili na to, aby som ocenila to, čo mám teraz. Láska v pokročilom veku má inú kvalitu. Je pokojnejšia, hlbšia, bez ilúzií a zbytočných očakávaní. Je založená na vzájomnom rešpekte, porozumení a prijatí toho druhého takého, aký je.

👉 MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ:
Knižný TIP: Kníhkupectvo splnených snov – dokáže LIEČIŤ neviditeľné rany, stačí veriť v silu príbehov

Ak mi môj príbeh niečo ukázal, tak to, že nikdy nie je neskoro na lásku. Nikdy nie je neskoro na nový začiatok. A niekedy musíme prejsť dlhou cestou osamotenia, aby sme skutočne ocenili, keď niekto vstúpi do nášho života a zostane.

Pravdivé príbehy nájdete aj na našom YouTube kanáli

Zdroj: plnielanu.sk
Odporúčame