Keď Lucia dostala nápad na napísanie netradičnej kuchárskej knihy, ktorá by nebola len o varení, ale aj o úcte k tradíciám a zachovávaní rodinných rituálov, vo všetkých vydavateľstvách sa stretla s krútením hlavy. Nevzdala sa však a knihu Tak ma mama naučila nakoniec vydala v samonáklade. Vypredala sa, ako horúce rožky!
Vyštudovaná prekladateľka a tlmočníčka z francúzskeho a talianskeho jazyka však nosila vo svojom srdci sen o ďalšej vizuálne pôsobivej knižke. Bohémky, ktoré vyšli uplynulý rok, sú estetický skvost, v ktorom cez podmanivé fotografie, mikroeseje a recepty necháva nahliadnuť nielen do svojej kuchyne. Ale aj do šperkovnice, zážitkov z noblesného Paríža, rodinných spomienok, randenia, historických kuriozít a ďalších svojich lások. Všetko so šarmom, ktorý sa na ňu nalepil ešte v Paríži. Viac prezradila v rozhovore.
O láske k Francúzsku aj k domovine
Študovali ste tlmočníctvo francúzštiny a taliančiny, takmer polovicu života ste strávili v Paríži – ako si spomínate na tieto časy?
Francúzštine som sa začala venovať, keď som mala deväť rokov. Veľmi som ju chcela. Mala som na výber medzi francúzštinou a nemčinou. Mama – nemčinárka nebola mojou voľbou nadšená, ale rodičov som vtedy presvedčila. A tak som sa ocitla v jazykovej triede so zameraním na francúzštinu. Veľmi intenzívnu, s dobrou pani učiteľkou a družobnou školou vo Francúzsku. Tak som už ako veľmi malá mohla zažiť skutočných Francúzov a skutočnú francúzsku školu.
Naučil vás Paríž žiť inak?
Do Paríža som prišla tak naozaj a sama počas jedného leta, keď som mala 15 rokov. Bola som gymnazistka a Paríž bol môj sen. Mala som tam dohodnutú prácu na leto najprv ako dobrovoľníčka. To ma mesto ma úplne dostalo. Všetko tam bolo iné ako u nás v Trnave.
Všetko tam bolo dokonalé. Túlala som sa uličkami, bulvármi a skúšala sa v Paríži učiť orientovať. Počas strednej školy som tam strávila každé leto. Už vtedy som si všímala francúzske ženy. Ich štýl, pohybovanie, rozprávanie sa. O jedení zákuskov ani nehovorím. Všetko si neskutočne vychutnávali.
V súčasnosti žijete v Trnave, ktorá sa stáva symbolom kaviarensko-bohémskeho života, súhlasíte? Čo vás (v nej) inšpiruje?
Trnava je moje milované mesto a za posledné roky naozaj výrazne zmenila svoju tvár aj povahu. Keď som bola preč, rada som sa do Trnavy vracala a teraz v nej rada žijem a občas si niekam vybehnem. Mám svoje obľúbené miesta, podniky, kam chodím písať, alebo kde čítam mame texty, čo som práve dopísala.
Mám obľúbenú pekáreň, kaviareň. Rada sa po meste prechádzam a stále sa Trnavou kochám. Raz vo Florencii, kde som obdivovala mesto s otvorenými ústami, som si všimla domácich, ktorí chodili okolo kostolov a budov akoby nič. Vtedy som si uvedomila, v akom krásnom meste žijem ja a začala som naň nahliadať inak. Intenzívnejšie si ju vychutnávam.
O varení, písaní a vydávaní kníh
K vareniu ani k písaniu ste nemali vždy blízko – kde a prečo sa to zlomilo?
Jedného dňa, keď mal môj synček jeden rok, mi v kuchyni preblesla hlavou myšlienka využiť zvyšný čas materskej dovolenky a napísať knihu. O rodinných receptoch a o všetkom, čo ma mama naučila a stále učí. O tom, ako som ako mama pochopila dôležitosť rodinných rituálov. Chcela som to všetko esteticky zachytiť, až vznikla kuchárka, ktorá nie je len o varení.
Aké pocity vo vás vyvoláva varenie? Je to nutnosť, radosť, kreativita? Aké jedlá varíte najradšej?
Jedlo je súčasť našich dní. Nikdy som k vareniu nijako zvlášť neinklinovala, vždy som sa nejako zviezla. Hlavne keď som bola v zahraničí, nikdy by mi nenapadlo variť napríklad sviečkovú samej sebe. Ale ako mama už musím rodine variť, to je jasné. Mám rada domácu kuchyňu, poctivé suroviny a čaro sezónnosti.
Akú symboliku má a zvykla mať kuchyňa vo vašom dome?
U nás sa všetci stretávame v kuchyni, vždy to tak bolo. Návšteva nechce ísť do obývačky, všetkým je akosi lepšie tu. Je to srdce domu – môjho aj rodičovského. Naša starká (moja prababka) zaviedla pred 100 rokmi taký milý zvyk – koláčovú sobotu. Dodržiavame to dodnes.
Je to veľmi pekné, lebo ja už dlho s rodičmi nebývam, ale v sobotu sa pri koláčoch vždy stretneme. Mama ráno zamiesi a každému upečie podľa chuti, čo má rád. Je to náš sobotný doobedný rituál. Takže u nás je sobota koláčová.
Rozprávanie príbehov je krásny dar. Kto vás mu priučil?
To beriem ako poklonu, ďakujem. Či píšem alebo rozprávam z očí do očí, vždy to je od srdca. Ak sa to mojim čitateľom, pre ktorých píšem, dobre a ľahko číta, prípadne sa na tom pobavia a niečomu priučia, môj cieľ som splnila.
Vašu prvú knihu Tak ma mama naučila vydavateľstvo odmietlo, no vy ste ju vydali aj tak a stala sa bestsellerom. Čo bolo na samovydaní najťažšie?
Nie len jedno vydavateľstvo, mňa odmietli všetci. Najťažšie bolo veriť si, keď mi nikto neveril. Kuchárskych kníh je na trhu more. Ja nie som foodblogerka, nemala som ani žiadnu sociálnu sieť s 20-tisíc sledovateľmi, ani som nebola známa, takže vydavatelia boli k mojej knihe skeptickí.
Navyše som vedela, že nepíšem knihu, kde bude recept vpravo a fotka hotového jedla vľavo. Chcela som do knihy zakomponovať staré taniere a šálky po babičkách a ponúknuť aj príbeh, čaro stretávania sa za stolom. Ja som si moju knihu listovala v mysli dávno predtým, ako vznikla a veľmi sa mi páčilo, že bude iná. Chcela som tam dostať fotografie, ktoré bežne v kuchárkach nie sú, ale čitateľ sa vie pri nich na minútku zastaviť a možno sa mu vynorí spomienka na jeho babku či detstvo.
Vždy ste si išli vlastnou cestou? Čo vás to, okrem nevzdávania sa, naučilo?
Áno, nikdy som úplne nezapadla do šablóny, takže som sa naučila ísť vlastnou cestou už od mala. Musela som sa naučiť veriť sama sebe. Nedať sa odradiť nikým. Naučiť sa, že to, že je niečo iné, nemusí znamenať, že to je zle. To si často opakujem.
O sladkých dezertoch
Fascinuje vás história dezertov? Ktorý príbeh vám učaroval najviac?
Dezerty milujem zo všetkého najviac. Mám rada obyčajné koláče, ktoré sú podľa mňa neobyčajné. Taký makovník je láska. Doma ho robíme s naším slivkovým džemom s rumom a škoricou a koláč je skutočne návykový!
Keď ťaháme s mamou štrúdle, vždy spomíname na starkú, s ktorou mama zvykla piecť už ako dievčatko. To sú najlepšie príbehy k štrúdli. Počúvať o starkej, ako si vždy poradili v kuchyni, ako vedeli aj z ničoho vyčarovať koláč, alebo ako bola už vtedy zero waste – bola to ikonická žena našej rodiny, ktorá predbehla svoju dobu.
A čo príbehy dezertov?
Zbožňujem žerbó. Malo by sa písať Gerbaud, lebo tak sa volal cukrár, ktorý ho vymyslel. Žil a pracoval v Pešti a meno mu rýchlo pomaďarčili na žerbó. Dezert je to lahodný a trvanlivý, aj keď u nás sa zje rýchlosťou blesku. Tenučké cesto, marhuľový džem a úžasná orechová plnka, takto viackrát na sebe navrstvené a poliate čokoládou.
Ktorý koláč či zákusok je pre vás osobne „najfrancúzskejší“ a prečo?
Pre mňa sú veľmi francúzske zákusky éclairs (eklérky). Sú z odpaľovaného cesta a môžu mať rôzne príchute, ale hlavne, sú to vždy malé umelecké diela – ako všetky francúzske zákusky. Keď budete niekedy vo Francúzsku, ochutnajte dezert opera. Recept bol vymyslený v 50. rokoch na počesť slávnej parížskej Opere Garnier. Je vynikajúci!
O bohémkach
Bohémka, ako koláč má svoju pevnú definíciu, aká je bohémka – žena vo vašich očiach? Považujete sa za ňu aj vy?
Každá z nás má bohémstvo v sebe, len jedna viac a druhá menej. A hlavne každá inak. Z vlastnej skúsenosti viem, že bohémstvu sa dá aj postupne naučiť. Ja teraz najradšej nosím biele košele môjho muža a používam Adamkov olejček na telo a cítim sa najviac bohémsky za svoj život.
Priznám sa, nie vždy som si vedela užívať chvíľu tak, ako dnes. Bol to proces, ktorý stále trvá, ale zlepšujem sa každým dňom. Pretože každý jeden deň je výnimočný, ak si ho taký spravíme.
Aké pôžitky si zvyknete dopriať? Čo bola tá najviac bohémska vec, akú ste kedy urobili?
Zbožňujem dobre jesť a piť. Plné, trpké červené víno. Pohár k večeri, aj to je moje bohémstvo. A potom musím cvičiť, aby som kalórie spálila, lebo keď jem, tak ich vôbec nevnímam. Do koláčov používam výlučne maslo, úplne inak to potom chutí aj vonia.
A najbohémskejšia vec? Asi to, že píšem svoje knihy. Je to vždy bohémsky počin. Do poslednej chvíle čakám, čo to bude, keď to dorazí z tlačiarne na pulty kníhkupectiev.
V knihe ponúkate aj mnohé zaujímavosti z dejín. Napríklad aj o takej obyčajnej ofine či kufri Louisa Vuittona, ktorý sa dal zmeniť na ležadlo. Kde sa zrodila táto záľuba vŕtania sa v histórii?
Paríž ma to všetko naučil. Parížanky, ženy – bohémky, ktoré som tam stretávala od rána do večera, nosili svoje kabelky ako malé poklady. Šatky, prstene po babke, každá mala niečo. Bolo to ich héritage – dedičstvo. História je vo Francúzsku veľmi silná. Majú svoje značky s bohatou históriou remeselnej výroby a každá chce mať svoj malý vysnívaný poklad. Aj keby si mala šetriť niekoľko rokov, alebo ju nájde v bazári, ak ju práve nezdedí po babičke.
Obe vaše knihy sú aj o vzťahoch mám a dcér. Čomu ste sa od seba vzájomne priučili? Aký máte s mamou vzťah?
Vzťah mama a dcéra považujem za výnimočný. Treba na ňom pracovať, ako na každom vzťahu. S mamou sme jediné ženy v rodine, okolo nás je mužský svet, a tak sme si ako ženy o to vzácnejšie. Učíme sa stále jedna od druhej. V mojej knihe Bohémky mám kapitolu „O tom, ako i mama písala slohy“. Je to taký paradox, že teraz ma písanie živí, ale keď som bola školáčka, vôbec som si neverila.
Bola som dcérou slovenčinárky a učiteľka slovenčiny na mne sedela. Keď ostatným stačilo vedieť dve strany, ja som musela vedieť aspoň tri, aby som si zaslúžila jednotku. Bolo to nepríjemné a došlo až tam, že som si vôbec neverila. Tak mi mama tajne písala slohy. Dnes si hovorím, že je to šialené. Ale vidíte, život ma dobehol a jedného dňa som sa musela svojmu strachu vzoprieť a začať písať. Prekážky nezmiznú, ak sa im budeme vyhýbať, iba ak sa ich pokúsime prekonať.
V knihe píšete, aké dôležité je byť mamou a zostať ženou – aj preto s manželom pravidelne v piatok chodievate na rande?
Piatkové rande sa začalo po roku doma s naším synom, keď som konečne išla ku kaderníčke a chcela ísť taká pekná von. Potom z toho zostal každý piatok z jednoduchého dôvodu – ja s mužom sme mali svoj čas, dedko s babkou si budovali svoj vzťah s Adamom a on s nimi. Rozvíjali sme svoje sociálne svety, je to veľmi dôležité.
Pre potreby knihy ste čítali aj ženské autobiografie. Ktoré ženy, okrem tých vo vašej rodine, vás inšpirujú?
Všetky autobiografie žien, ktoré som doteraz prečítala, ma utvrdili v tom, že za každým úspešným mužom, stojí žena. Rada čítam o Coco Chanel, Simone de Beauvoir či Jeannne Toussaint.
Súčasnosť aj budúcnosť
Vaša kniha má okrem zaujímavých mikroesejí a receptov aj krásny dizajn a fotografie, vyžaruje z nej šarm. Čo by ste chceli, aby si čitateľky z Bohémiek odniesli?
Pri oboch svojich knihách som spolupracovala s dizajnérskym štúdiom Pergamen. Knižný dizajn bol pre mňa dôležitý nielen preto, aby ma odlíšil od iných autorov, ale aj preto, lebo chcem čitateľom ponúknuť viac ako iba čítanie.
Knihy majú razbu na tvrdých doskách, je to slepotlač a keď zavriete oči a rukou prechádzate po obálke, je to magické. Papier v knihe je ekologický, ale stále zážitkový na dotyk. Fotky jedla majú nabudiť chuť niečo dobré si ku knižke naservírovať a keď píšem o vôni, chcela by som, aby si čitatelia vedeli predstaviť vôňu brečtanu.
Ako prežívate časy pandémie? Aké máte plány a sny?
Píšem tretiu knihu a píšem ju s rovnakou vášňou ako tie predtým. Bude pre ženy a bude o pekných veciach. Bohémky boli viac francúzske a táto nová bude viac talianska, taká tutti frutti, tutti gelati!
Oba jazyky som vyštudovala a obe krajiny milujem. Chcem zachytiť všetko, čo som tam nasala. Snažím sa myslieť najviac pozitívne, ako sa to v tieto dni dá. Verím, že kým ju dokončím, bude svet opäť svetom, aký sme poznali pred pandémiou.
Zdieľať na