Pravdivý príbeh: Hanbím sa za vieru rodičov, počet mojich súrodencov je šokujúci

Pravdivý príbeh

Hanbím sa za svoju rodinu, môže za to aj ich viera (Zdroj: GettyImages)

Nie je viera ako viera. O tom potom. Mám síce iba 34 rokov, avšak myslím, že môj príbeh vás môže zaujať.  Pochádzam z neveľkej dediny na strednom Slovensku. Moji rodičia boli silne veriaci ľudia. Povedal by som, že až fanaticky. Ich prístup k náboženstvu, k životu a aj pohľad na svet mi úplne znechutili vieru.

Narodil som sa ako ôsme dieťa v poradí. Áno, už pri tom čísle mnohým naskočí tik v oku a ja sa tomu ani nečudujem. Pri tomto čísle však počet nás, detí, nekončí. Nakoniec nás bolo 11, neskôr som sa dozvedel, že nás malo byť 12 ale mama potratila. Naši rodičia totiž praktikovali nechránený sex, veď tak káže naša viera. Najstarší súrodenec má 46 rokov. Najmladší 27. Bohužiaľ, jedna prostredná sestra bola mierne postihnutá, najmladší súrodenec má zase Downov syndróm. Mama rodila pomaly ako jabloň. Nikdy nepracovala. Načo aj, veď bola profesionálnou matkou.

Moje detstvo nebolo šťastné. Peňazí bolo málo, oblečenie sme dedili. Zatiaľ čo ostatní rodičia išli so svojimi deťmi na výlet k jazeru alebo aj inam, my sme nikam nešli. Nebolo za čo. Namiesto toho nás rodičia každý deň ťahali do kostola. Mňa aj všetkých mojich starších súrodencov. A potom aj tých mladších.

Pamätám si, že zatiaľ čo iní dostávali na Vianoce hračky, my sme mali ďakovať Bohu za zdravie a dostali sme po jablkách a orechoch. Najsmutnejšie je to, že sme tomu niekedy aj boli radi, keďže uživiť 11 hladných krkov vôbec nebolo jednoduché. Neraz sme na večeru mali suchý krajec chleba, občas s kozím mliekom. Kvôli počtu súrodencov som zažil v škole šikanu. Vraj ha-ha-ha Miloš, nenosil ten sveter ešte tvoj najstarší brat. Alebo ha-ha Miloš, kedy bude ďalší súrodenec. V období puberty to bolo oveľa drsnejšie, ale ani sa neodvážim napísať tie slová.

Mohlo by vás zaujímať:  Staršie deti treba na riziká porúch zdravia dôsledne upozorňovať: Pri čom by mali byť najviac opatrné?

Hanbu, ktorú som pociťoval, sa niesla so mnou aj neskôr v škole či v práci. Najhoršie bolo, že sa to preklopilo aj do osobného života, keď sa ma vtedajšie frajerky spýtali viac o rodine, koľko mám súrodencov, kde pracujú rodičia a tak ďalej. Rodičom som to neraz vyčítal. Dočkal som sa však iba odpovede, že všetko je v rukách Božích, inokedy otcovi praskli nervy a vytiahol na mňa jeho kožený opasok. Potom utekal do prvej lavice v kostole, taký on bol svätuškár. Keď si niekto z nás súrodencov našiel priateľku či priateľa, nikdy ju či jeho domov nedoniesol. Asi aj chápem prečo.

Keď sa naskytla príležitosť odísť do hlavného mesta Českej republiky, neváhal som ani sekundu. To mi zmenilo život. Pomaly som sa postavil na nohy. Sám a bez pomoci ostatných. Viem, že je to hrozné, ale prerušil som s rodičmi všetky kontakty. Dokonca aj so súrodencami.

Z niektorých sa totiž stali rovnako prepnutí veriaci a množitelia ako z rodičov. A to som si myslel, že budú chcieť žiť lepšie ako doteraz. Mýlil som sa. Jediný, s kým som v kontakte je sestra Ružena. Aspoň tá sa zaťala, dokonca vyštudovala vysokú školu a pracuje ako lekárka. O našom detstve sa nerozprávame. Veď aj moja terajšia snúbenica si myslí, že mám iba jednu sestru. Ju. A tak je to asi aj správne.


Zdroj: plnielanu.sk

Odporúčame