Mať dieťa je požehnaním a darom. Nám to s manželom neoblo nikdy dopriate. Snažili sme sa takmer 8 rokov a bezúspešne. Posilnení túžbou po kompletnej rodine sme sa rozhodli, že si nejaké adoptujeme.
Proces adopcie je extrémne zdĺhavý. Vedeli sme to. Aj preto sme upustili z našich prvotných požiadaviek. Pôvodne sme chceli biele dieťatko, maximálne rok staré, ideálne dievčatko. Uvedomili sme si, že by sme naň však čakali niekoľko rokov. Pritakali sme teda na to, že nám nezáleží na farbe pleti nášho dieťaťa, pohlaví a jediné, čo sme chceli bolo, aby malo maximálne štyri roky. Chceli sme stihnúť ešte to, aby sme ho vodili do škôlky.
Na Andrejka sme čakali dlhých 45 mesiacov, čiže necelé štyri roky. Keď sa nám ozvali, že našli dieťatko vhodné pre nás, rozplakala som sa. Predstava, že izbička, ktorá bola pripravená už dlhé mesiace na príchod nového člena rodiny bude čochvíľa zaplnená ma dojímala. Plakala som od radosti. S Andrejkom sme museli však absolvovať najskôr niekoľko stretnutí a zoznamovaní sa. Najskôr sme sa stretávali v detskom domove, potom sme chodili na výlety a neskôr u nás dokonca aj prespal na noc. Spoznávali sme sa a o niekoľko mesiacov sme mu už balili veci z detského domova a viezli si ho domov.
Andrejko nebol rómskeho pôvodu, mal presne 4 roky a bol odobratý matke narkomanke. Tá o neho neprejavila záujem do dnešného dňa. Náš synček mal oči ako uhlíky a nádherne vykrojenú pusinku. Či som len bola pyšná mama. Na oslovení mama som však nikdy netrvala. Volal nás menom. Najskôr sme boli pre neho teta a ujo, neskôr nás volal láskyplne Ľudka a Miňo. Na druhej strane, Andrejka sme museli učiť k hygienickým návykom, nepoznal zvieratá, nevedel ukázať na prštekoch, koľko má rokov. Jeho slovná zásoba bola obmedzená. Aj keď mal hračiek plnú izbu, s ničím sa nehrával. Najradšej si kreslil. Boli sme rodina a boli sme šťastní. Alebo sme aspoň chceli byť.
Do prvej triedy nastupoval ako 7-ročný. Vtedy začal aj náš nový život. Namiesto učenia sa prvých čiar a abecedy som chodila do školy s tým, že Andrejko bije ostatné deti. Kričí, ničí im veci a ignoruje učiteľku. Bol problémovým žiakom. Učiteľka s ním však mala veľkú trpezlivosť, keďže vedela o jeho minulosti. Nehnevala sa, ani keď roztrhal klasifikačný záznam, opľul ju, alebo kričal ako zmyslov zbavený. Hnevať sa však začali rodičia druhých žiakov, ktorým Andrej robil zle. Kopal ich, ničil veci a kradol.
Preložili sme ho do inej školy, avšak bolo to to isté. Vystriedal takto tri školy. Musela som kvôli nemu ísť na polovičný úväzok, neskôr som musela dať výpoveď v práci. Doma sa prestal s nami rozprávať, dokonca aj jesť. Viem však, že potajomky jedol, pretože nám z chladničky mizli jogurty, zo skrine sladkosti. Jediný kľud bol vtedy, keď bol u seba v izbe. V tej krásnej izbičke, ktorá sa na seba už ani nepodobala. Steny počmárané, hračky porozbíjané, závesy dostrihané. V potravinách sa mi začal hádzať o zem, kričať, že ma nenávidí a že ho týram. Ja, rozumiete tomu? Ja, ktorá som na neho nikdy ani rukou nesiahla a dala by som mu prvé aj posledné.
Začali sme s ním chodiť psychológovi, avšak bezvýsledne. Vraj to chce len čas a že sa v ňom objavujú traumatické spomienky z útleho detstva. Dokonca sme ho dali do špeciálnej školy. Prešli tri roky, ja som bez práce a len tŕpnem, čo zas deň prinesie. Už nám rozbil televíziu, v záchvate zúrivosti aj všetky poháre, niekedy len tak začne revať z plných pľúc a všetci susedia nám zvonia či búchajú o radiátory. O tom, že mi začal nadávať a dokonca ma niekoľkokrát tiež začal biť, som radšej Miňovi, svojmu mužovi, ani nepovedala.
Manžel sa veľmi snažil, neskôr sme sa však začali hádať. Teraz sa z práce vracia neskoro večer, so mnou sa ani nerozpráva. Niekedy už prespáva aj v práci na gauči. Podozrievala som ho z nevery, ale jeho kolega mi sám od seba napísal, či je u nás všetko v poriadku, že našiel Miňa ráno spať v práci. Rozumiem tomu, veď ho doma nič dobré nečaká. Na druhej strane ma v tom necháva samú a ja už mám toho dosť.
Po 6 rokoch, čo máme Andrejka doma, úprimne ľutujem, že sme si ho adoptovali. Nemám už energiu ani sily na to. Každým dňom mi je viac cudzí a ja neviem, čo mám robiť. Už som sa pristihla pri tom, ako hľadám na internete informácie, či je možné vrátiť dieťa späť do detského domova. Som zúfalá a nešťastná. Môj život stratil zmysel, prišla som o prácu, ledva vyžijeme z peňazí a bojím sa, ako to budem ďalej zvládať. Svoje adoptované dieťa začínam nenávidieť.
Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok
Zdieľať na