Vždy som sa ponáhľal. Celý život. Nevedel som obsedieť na jednom mieste, bál som sa, že mi čosi ujde. S tým, ako som naberal na veku a založil si rodinu, sa to len zhoršilo. Potreboval som byť v práci a zarobiť každú korunu pre nás, aby sme sa mali lepšie, aby nám nič nechýbalo. Na druhej strane som chcel byť čo najviac doma a vidieť, ako deti rastú. Miloval som ich, boli všetko, pre čo som žil.
Manželka ma vždy vystríhala, nech spomalím a každé ráno sa so mnou lúčila slovami, nech sa ponáhľam pomaly. Radšej predsa o 10 minút prísť ako neprísť vôbec. Že som ja hlupák nedal vtedy na jej rady a bral ich na ľahkú váhu!
Bol to obyčajný marcový deň. V práci celkom pohoda, aj keď som sa tam zdržal o niečo dlhšie, ako som plánoval. Stále to však bolo menej ako inokedy, preto som sa spýtal manželky, či nám teba niečo z obchodu, že to donesiem. Poprosila ma o pár drobností, chystala sa pripraviť moje obľúbené jedlo na večeru. Kúpil som jej v supermarkete aj kytičku tulipánov. Mala ich najradšej a ja som ju chcel potešiť. Plánoval som, že uložíme deti do postele a večer strávime sami vo dvojici. Tak veľmi som sa na to tešil.
Zaplatil som, naložil nákup do kufru auta a vydal sa domov. Vonku pršalo. Po ceste, kde bola dovolená rýchlosť 90 som však, odpustite mi výraz, ako debil letel aspoň 130. Potom si len pamätám, že bola tma. Dlho, dlho tma. Niekde tam v pozadí som vnímal zvuky, ktoré som nedokázal identifikovať. Bol som unavený.
Zdalo sa mi, akoby som bdel, nedokázal som však otvoriť oči a rozprávať. Po chvíli som upadol do spánku a potom som sa opäť vrátil a zrazu padal. Necítil som nič, žiadnu bolesť, telo, nič. Všade iba tma. Zrazu som však mal niečo ako závrate, pri ktorých som padal do hlbokej studne.
Bola tam zima, rovnaká tma a ťažilo ma celé telo. Nevládal som viac bojovať s týmito pocitmi, nechal som sa iba unášať. Mal som strach. Neviem, čo bolo potom či medzitým. Iba viem, že som zrazu stál na svojich nohách. Oblečený ako v oný deň, kedy som išiel do práce. Všade bolo svetlo a bola tam moja rodina. Nerozumel som, prečo plačú. Chcel som sa ich na to spýtať, avšak nedalo sa. Napriek tomu som bol šťastný. Bol som pokojný a moju dušu zaplavil zvláštny pocit spokojnosti. Nebál som sa a kráčal som ďalej k tomu najsilnejšiemu svetlu.
Otvoril som oči a nado mnou sa skláňalo niekoľko zdravotníkov, jeden mal v rukách defibrilátor, druhému tiekol po čele pot. Nerozumel som tomu. Vysvetlili mi, čo sa deje. Úprimne? Na nič z toho som si nepamätal. Nepamätal som si však nielen na tú nehodu, ale ani na svoj život predtým. Mal som niekoľko zlomenín, pľúca som mal prepichnuté, hlava tiež nebola v poriadku. V nemocnici som strávil viac ako pol roka. Manželku ani deti som nespoznával.
Vraj som v ten deň dostal šmyk a stratil kontrolu nad vozidlom. V policajnej správe sa však ďalej písalo, že som vyletel z vozovky a trafil strom. Od udalosti ubehli štyri roky. Stále mám problém s chôdzou, avšak, našťastie, pamäť sa mi vrátila. Po tom celom sa však pýtam sám seba… Bol som v nebi? Stal sa zo mňa veriaci človek, do kostola chodím pravidelne a každý deň ďakujem tomu hore, že ma tu ešte nechal s mojou rodinou.
Zaujal vás pravdivý príbeh? Prečítajte si ďaľších 55 v novej knihe, ktorá je ideálnym darčekom aj na Vianoce!
Kniha 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás (Zdroj: Plnielanu)
Zdieľať na