S kamarátkou Jankou sme sa priatelili od materskej školy. Hrali sme sa s bábikami a pýtali našich mám, prečo nemôžeme byť sestry. Tak veľmi sme si rozumeli.
Zatiaľ, čo ja som mala štyroch starších bratov, Janka bola jedináčik. Priznám sa, trošku som jej závidela. Ako sa hovorí, susedova tráva sa nám vždy zdá zelenšia, a tak to bolo aj v mojom prípade. Janka to však videla opačne. Tvrdila, že jej chýba súrodenec. Preto sme v prvom ročníku uzavreli dôležitú dohodu.
Prváckym písmom sme si na papierik napísali sľub, ktorý mal vydržať celý život: „Janka a Danka sú sestri. Nikdi ich nič nerozdeľí.“ Gramatika bolo to posledné, čo nás trápilo. Oveľa dôležitejší pre nás bol obsah. Verili sme, že naše sesterstvo nič neprekoná. Spočiatku všetko nasvedčovalo tomu, že to bude naozaj tak.
Na základnej škole sme prežili spolu krásne obdobie. Janka mi pomáhala z angličtinou, ja som jej zas vysvetľovala matematiku a chémiu. Chcela som sa stať doktorkou, ona túžila vycestovať do zahraničia. Spoločne sme išli aj na gymnázium. Mali sme sa tak radi, že aj okolie nás vnímalo ako sestry. Napriek tomu sme si každá zachovali svoju individualitu. To sa mi na Janke páčilo najviac. Rešpektovala ma a nesnažila sa ma zmeniť na svoj obraz.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Roky som bola terčom klebiet, nikto nepoznal moje tajomstvo
Po maturite si našla frajera. Sympatický Michal sa k nej hodil a ja som sa stiahla do úzadia. Vedela som, že Janka chce tráviť viac času s frajerom. Odišla som študovať do Martina a domov som chodila zriedkakedy. Štúdium bolo náročné a preto som všetok svoj voľný čas využívala na to, aby som dosiahla svoj cieľ a stala sa doktorkou.
Keď som prišla domov, vždy som volala Janke, ktorá sa zamestnala v malej firme a do zahraničia sa jej zrazu utekať nechcelo. Chápala som ju. Mišo mal dobrú robotu a Janka nechcela ísť do zahraničia sama. Kamarátka sa mi však začala vyhýbať. Keď som jej volala, vždy si našla dôvod, prečo sa nestretnúť: „Musím pomáhať mame…“ „V práci sa mi nakopila robota, ktorú musím spraviť cez víkend…“ „Bolí ma brucho…“
Ihneď ma zarazilo, že nikdy nespomenula frajera. Keď som sa jej v telefóne opýtala, ako sa má Michal, položila telefón. Nezdalo sa mi to. Poznali sme sa 15 rokov. Prešli sme si kadečím a tak som neverila, že koniec nášho priateľstva by mala mať na svedomí len zaneprázdnenosť.
Raz v tábore, ešte na základnej škole, za mnou prišla Janka stopom cez celú republiku, len aby mi mohla osobne oznámiť nejakú hlúposť. A teraz sa mi zrazu vyhýba? Mama videla, že sa trápim: „Danka, nechaj to tak. Obe ste už dospelé. Máte za sebou veľa dobrého, no je načase pohnúť sa ďalej. Už nie ste tie malé dievčatká, ktoré sa hrali na pieskovisku.“
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Priateľky ohovárali manžela, túžili rozbiť naše manželstvo
Ja som jej však neverila. Chcela som zistiť, kde je pes zakopaný. Janke som znovu zavolala. Pre istotu mi už nedvíhala telefón. Nevzdala som sa. Zavolala som na pevnú linku jej rodičov, u ktorých ešte stále bývala: „Jana! Máš telefón!“ počula som mamin hlas. V pozadí bolo počuť Janku, ktorá kričala, že nie je doma. To ma naštartovalo. Obliekla som sa, sadla na bicykel a išla za kamarátkou.
U nich doma som bola varená-pečená. Dúfala som, že ma nenechajú len tak stáť pred domom. Otvorila mi Janina mama. „Danka, však som ti vravela, že Janka tu nie je.“ Tvárila sa zmätene. „Musím sa s ňou rozprávať,“ ignorovala som Jankinu mamu a vybrala sa rovno do izby mojej kamarátky. Tá sa najprv tvárila, akoby videla ducha. Potom ma posielala preč. „Neodídem, kým mi nepovieš, čo sa stalo!“ Zaťala som sa.
Nakoniec to z Janky vyšlo ako z chlpatej deky. Mišo jej nahovoril, že som ho balila. Vraj som mu hovorila, že Janka preňho nie je dosť dobrá a že ju má nechať. A on, ako „dobrý“ frajer, jej to všetko prezradil. Rozosmiala som sa, pretože som nemohla pochopiť tú absurdnosť. Janke som povedala, že lovenie zadaných frajerov absolútne nemám v pláne. Chápala som, že prechádza ťažkou skúškou a rozhodla som sa jej viac nevolať. Bolo to ťažké rozhodnutie, no vydržala som.
Po mesiaci mi zvonila pred dverami uplakaná Janka. Nechala Michala, pretože videla, že sa snaží od nej všetkých blízkych odstrihnúť a chce ju mať len pre seba. Objali sme sa a naše puto sa stalo ešte pevnejšie. Dnes už máme obe dospelé deti, ktoré naše sesterstvo berú ako absolútne prirodzenú súčasť každodenného života.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom v diskusii pod článkom.
Zdieľať na