Volám sa Katarína a na prvý pohľad vraj pôsobím odmeraným dojmom. Pracujem ako riaditeľka základnej školy, pričom sa snažím viesť k ľudskosti ako deti, tak aj ich rodičov. Vidím, čo všetko spôsobujú klebety, ako veľmi sa skresľujú fakty medzi ľuďmi a tak sa neraz ku mne dostane „zaručená informácia“, ktorá ma od pravdy poriadne ďaleko.
Aj ja sama som sa neraz stala obeťou klebiet. Vraj som fiflena, ktorá drží muža nakrátko a nezaujímam sa o nič iné, než o svoj vzhľad. Výrazne sa maľujem a podľa mienky okolia absolútne kašlem na rodinu. Chodím sa rekreovať na liečenia, kde vraj balím chlapov, zatiaľ čo môj chudák muž, sa musí sám starať o dve dcéry, ktoré už dávno dosiahli plnoletosť.
Keď sa ku mne pred polrokom dostala posledná klebeta, povedala som si dosť. Obsahom sa ničím nelíšila od tých ostatných, ale bola tou poslednou kvapkou v pohári. Rozhodla som sa, že sa nebudem viac tváriť, že sa nič nestalo. Som žena, no to neznamená, že sa neviem brániť. A vysvetliť aspoň kolegyniam, ktoré boli neraz spúšťačom klebiet, to, čo som doposiaľ schovávala len pod koberec.
Už roky som bola obeťou domáceho násilia. Muž ma prvýkrát zbil týždeň po svadbe za to, že som sa rozprávala s vlastným bratrancom. Keď som sa s tým zdôverila mame, povedala, že je to normálne. Vraj nepozná ženu, ktorá by občas nedostala výchovnú facku od muža. Podľa mojej mamy znášať domáce násilie znamená to povestné známe „v dobrom, aj v zlom“.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Vytúženú prácu mi pokazila klebetná intrigánska kolegyňa
Paradoxne, všetci môjho muža milujú. Je spoločenský typ, na plesoch či iných akciách sa rád prezentuje manželkou, ktorá to dotiahla až na riaditeľku pomerne veľkej školy. Avšak doma je obyčajným chudákom. Aj kvapka alkoholu je preňho spúšťačom neskutočnej vnútornej agresie, ktorú ukrýval pred okolím.
Po každej bitke som sa spoľahla na výrazný mejkap. Keďže ma nepochopila vlastná mama, nikomu som to nepovedala. Dokonca som sa občas nechala presvedčiť, že sama som si na príčine toho, že ma muž bije. Večera bola príliš studená, na otca žiaka som sa asi priveľmi usmievala… Môj muž si vždy našiel dôvod, aby ma mohol zmlátiť.
Postupne prišli na svet naše dve dcéry a nevedela som si predstaviť, že by mali vyrastať bez otca. Bitky som brala ako svoje vlastné zlyhanie a jediné útočisko som si našla v práci. Zámerne som ostávala v robote čo najdlhšie. Aby som nemyslela na svoje trápenie, vrhla som sa do práce ako vlk.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Muž ma mlátil, po rozvode som výchovu detí nezvládla
Vďaka môjmu úsiliu škola získala viacero projektov. Aj kolegyne som nainfikovala svojim nadšením. Ťahala som ich, i keď mi závideli. Podľa ich mienky som bola tvrdohlavá žena, ktorej jediným zmyslom života je kariéra. Môjho muža Paľa ľutovali. Netušili, aká je pravda, a čo stojí za mojimi častými kúpeľnými pobytmi. Musela som sa predsa niekde uchýliť, kým sa mi zahojili všetky zranenia.
Nikdy nezabudnem na to utorkové ráno, keď som na chodbe započula najnovšiu klebetu rodičov. Z nej som sa dozvedela, že mám frajera, s ktorým sa vláčim po kúpeľoch, zatiaľ čo môj muž rekonštruuje celý dom.
Sadla som si na svoju riaditeľskú stoličku a začala som zhlboka, pomaly dýchať. Cítila som, že je najvyšší čas konať. Dosť bolo klamstva, bolesti a pretvárky! Vošla som do kabinetu a obrátila som sa predovšetkým na ženský kolektív: „Musím vám niečo povedať…“
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Na ten hodinový monológ nezabudnem do konca života. V tvárach kolegýň a nášho telocvikára sa vystriedala celá škála emócií. Od prekvapenia, rozpakov, nedôvery, ľútosti až po pochopenie, že to, čo hovorím je pravda. V kabinete nastalo mrazivé ticho. Bála som sa ich výsledného verdiktu, pretože som mala v sebe zakorenené, že o takýchto veciach sa nemá rozprávať. Fyzické násilie sa len ticho toleruje.
Prvá prišla ku mne kolegyňa Zuzka. Objala mi a povedala: „Pomôžeme ti. Neboj sa.“ Ostatné sa pridali. Najviac ma prekvapila reakcia telocvikára, ktorý sa bez slova zdvihol a odišiel z kabinetu. Vrátil sa o dve hodiny. „Takú som mu vyťal, že mu stena dala druhú,“ pochválil sa.
Domov som sa v ten večer z pochopiteľných dôvodov nevrátila. Prespala som u kolegyne a muža som videla len na rozvodovom konaní. Rozviedli nás rýchlo, predsa len, mala som množstvo lekárskych správ, v ktorých som tvrdila, že som opäť “spadla zo schodov“. Odísť o muža a nemlčať môže byť náročné. No keď v sebe nájdete silu, určite sa vám dostane veľa pomoci.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na