Celý život som verila, že dobré skutky sa človeku vrátia, aj keď to nie vždy príde ihneď. Ako učiteľka telesnej výchovy na základnej škole sa už dvadsaťdva rokov snažím nielen udržiavať deti v pohybe, ale aj ich učiť férovosti a spolupatričnosti. Moje životné presvedčenie sa však naplnilo prekvapivým spôsobom, ktorý by som si nikdy nepredstavila.
Žijem v malej dedinke neďaleko Martina, kde sa takmer všetci poznáme. Po tom, čo ma manžel pred pätnástimi rokmi opustil kvôli mladšej kolegyni, som zostala sama s tromi deťmi. Nebolo to jednoduché, ale nikdy som sa nesťažovala. Každé ráno som vstávala s odhodlaním, pripravila raňajky, odprevadila deti do školy a potom učila iné deti správne športové techniky a občiansku.
Keď môj syn Jakub pred piatimi rokmi získal miesto na vysokej škole v Bratislave, podporila som ho napriek tomu, že ma bolelo srdce pri predstave jeho odchodu.
Po Jakubovom odchode som zostala v našom dome s dcérou Petrou, ktorá dokončovala strednú školu a najmladším Jurkom. Napriek tomu mi Jakubkova prázdna dlho naháňala smútok, až som sa napokon rozhodla, že ju prenajmem. Vedela som totiž, že extra príjem by nám viac ako pomohli, keďže učiteľský plat mi nevedel pokryť všetky výdavky.
A tak sa ku mne dostal Karol. Starší pán, ktorý bol celý život samotár a už potreboval pomoc. Karol sa ukázal ako skvelý podnájomník. Bol tichý, spoľahlivý a postupom času sa medzi nami vytvorilo priateľstvo. Často sme sedávali pri večeri a debatovali o knihách, prírode a živote.
Aj vďaka tomu som zistila, že Karol bol kedysi profesorom biológie a dokonca istý čas učil aj môjho bývalého manžela. Toto zistenie vo mne vyvolalo pocit, že naše stretnutie nebolo celkom náhodné. Od Karolovho príchodu sa mi v živote začalo dariť. Moja kamarátka Marta, ktorá verí na energiu a duchovné zákonitosti, to označila za karmický návrat môjho dobra.
Jednu nedeľu popoludní, keď som sa vracala z prechádzky, mi zazvonil telefón. Karol znel rozrušene a žiadal ma, aby som sa vrátila domov čo najskôr. Znepokojená som zrýchlila krok.
Doma som našla Karola sediaceho za kuchynským stolom s kôpkou dokumentov. S vážnou tvárou mi oznámil, že nemá žiadnych príbuzných, pretože vyrastal v detskom domove. Nikdy sa neoženil a nemá deti. Na prehliadke u lekára mu diagnostikovali rakovinu a lekári mu vzhľadom k veku nedávali už vysoké šance. Odhadli, že mu ostáva len niekoľko mesiacov života.
Bola som v šoku. No nie viac, ako keď mi prezradil, že sa rozhodol nechať mi sumu, ktorú mal našetrenú. Vôbec som o tom nevedela a ani som nerozumela, prečo sa s takými peniazmi rozhodol ubytovať u nás. Tá suma, ktorú mi ukázal, predstavovala viac než päťročný plat učiteľky.
Najprv som protestovala, že nemôžem prijať taký veľkorysý dar, ale Karol bol neoblomný. Tri mesiace od tejto udalosti Karol pokojne zomrel v spánku. Smútila som za ním ako za blízkym priateľom.
Karolov dar mi zmenil život. Vďaka tomu som zrenovovala dom tak, že som vybudovala malú prístavbu s 5 izbami a dala som sa tak na podnikanie v cestovnom ruchu. Časť peňazí som odložila, a za časť sme išli na našu prvú rodinnú dovolenku.
Keď sa dnes zadívam z terasy na hory, často myslím na Karola a jeho neočakávaný dar. Naučil ma, že karma skutočne existuje, len prichádza inými cestami, než očakávame. Niekedy sa dobro, ktoré dávame, vráti prostredníctvom neznámeho človeka, ktorý vidí našu snahu a obetavosť.
Zdieľať na