Ťažko by ste našli viac rodinne založeného človeka ako bol Juraj. Aspoň tak som ho vždy vnímala. Tešila som sa, že som konečne našla niekoho takého. Po sérii krátkodobých nevydarených vzťahov mi Juraj dal opäť nádej, že normálni muži ešte existujú.
S Jurajom sme sa začali stretávať najprv nezáväzne. Spoznala som ho v bare. Také známosti väčšinou nevydržia ani do ďalšieho rána. S ním som ale zašla ďalej, až z toho bola láska. Postupne som ho predstavila rodičom. On ma priviedol k nim domov ešte skôr ako ja jeho. Keď sme v jednu letnú nedeľu zorganizovali grilovačku, kde sa stretli a spoznali aj naši rodiča, a dokonca si aj výborne rozumeli, vedela som, že tohto muža si raz vezmem.
Zásnub som sa však nedočkala ani po dvoch rokoch bývania s Jurajom. Sem tam som to pred ním prehodila. Vyzeral, že buď mu nedopína alebo sa snaží všemožne zakryť, že už niečo v pláne má. Ten plán bol však na míle vzdialený od toho môjho. Nechcelo sa mi už čakať. Na rovinu som Jurajovi povedala, že sa už cítim na svadbu aj na deti. Z jeho reakcie som ostala nepríjemne zaskočená.
Juraj nielenže o svadbe neuvažoval, on nechcel ani deti. Nikdy. Ešte viac ma šokovalo to, že on si myslel, že sme v tejto otázke na rovnakej vlne. Nemala som si to prečo myslieť. Svadbu a rodinu som pred ním spomínala niekoľkokrát. Nikdy mi na to nepovedal, že niečo také so mnou neplánuje. Vždy to bolo len také neurčité, život si treba najprv užiť, osud nám naznačí, čo a kedy, ešte sme mladí…
Po rozchode s Jurajom som mala divoké obdobie. Chcela som na neho zabudnúť. Vrhala som sa zo vzťahu do vzťahu a dúfala, že z toho bude niečo viac. Čím viac som túžila po deťoch, tým som musela pôsobiť zúfalejšie a na mužov ako odpudzujúci repelent.
Jedného dňa mi zavolala kamarátka zo školy. Pracovala v Čechách a hľadali k nim do tímu nového človeka. Spomenula si na mňa, nakoľko sme mali rovnaké vzdelanie, podobnú prax a hlavne vedela, že som slobodná a nebude mi robiť problém presťahovať sa.
Brala som to ako znamenie a tiež spôsob, ako zabudnúť na Juraja. Pohovor dopadol veľmi dobre. Cestou domov vlakom som si predstavovala, ako sa odsťahujem a začnem s čistou mysľou v novej robote a inej krajine. Oproti mne sedel mladý muž, ktorý sa na mňa občas pozrel. Keď sa nám stretli pohľady, oslovil ma. Spýtal sa ma, či som mala dobrý deň, keď sa skoro celou cestou usmievam.
V duchu som prevrátila oči a mala som čo robiť, aby to nebolo na mne vidieť aj navonok. On sa ale nedal hneď odbiť. Volal sa Pavol a začali sme sa rozprávať. Po chvíli som si uvedomila, s akou prirodzenou ľahkosťou preskakujeme z témy na tému a celou cestou sa máme o čom baviť. Povedala som mu dokonca aj o Jurajovi a dôvodoch, prečo si hľadám prácu tak ďaleko od domova.
Keď sa ma Pavol pred vystupovaním spýtal, či mu dám číslo, stopla som ho. Povedala som mu, že síce na skrátenie času vo vlaku to bolo fajn, ale ja začínam novú kapitolu. On sa na mňa len pozrel, či ešte pred tým, než tú kapitolu začnem, predsa len nedáme aspoň tú kávu.
Niečo mi našepkávalo, nech mu to číslo dám. Dali sme spolu aj tú sľúbenú kávu a bolo ich potom ešte niekoľko. Do novej práce ma vzali, ale nakoniec som nenastúpila. Do roka si ma totiž vzal Pavol a o dva roky na to som nastúpila na materskú dovolenku.
Niekedy to znie až neuveriteľne. Zvyknem si občas spomenúť na Jurajove slová, keď sa vyhováral, prečo sa na rodinu necíti. Na to, že osud nám naznačí, čo a kedy. Myslím, že mne to osud zariadil dokonale. Som šťastná a mám svoju rodinu, na ktorú sa oplatilo si počkať.
Zdieľať na