Volám sa Ivana, mám 36 rokov a to, že som iná, si každý všimne už na prvý pohľad. Narodila som sa s ťažkou formou detskej mozgovej obrny a tak sa celý život na okolitý svet pozerám len z výšky invalidného vozíka.
Prešla som si rôznymi štádiami. Extrémnou sebaľútosťou, porovnávaním sa s ostatnými, dokonca aj samovražednými myšlienkami, ktoré sa mi takmer podarilo realizovať. Rada by som vám rozpovedala svoj príbeh. Aby každý pochopil, že hocijaký hendikep, rana osudu môže byť výzvou, a nie výhovorkou. Vedzte, že viem, o čom hovorím.
Rodičom samozrejme určitý čas trvalo, kým si uvedomili, že nikdy nebudem chodiť ako ostatní. Ale ako sa vraví, nádej umiera posledná. Vyskúšali všetko. Navštívili so mnou rôzne veštice, ľudových liečiteľov i špičkových lekárov, avšak každý len kýval hlavou. Detská mozgová obrna mi výrazne poškodila všetky štyri končatiny a tak pravdepodobnosť, že budem sama chodiť, sa rovnala nule.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Čo robiť? Manželka trpí depresiami a chcela sa zabiť!
Mama to však so mnou nevzdávala. Začala ma voziť do normálnej základnej školy, pretože videla, že našťastie moja choroba neovplyvnila moje mentálne schopnosti. Vynikajúco som počítala, milovala som knihy, i keď písanie mi kvôli hendikepu robilo značné ťažkosti. Nevedela som v rukách poriadne ani udržať pero, no vďaka maminej snahe som sa naučila aspoň podpísať.
Neskôr, keď sa stali počítače cenovo dostupnejšie, rodičia mi jeden kúpili. Stal sa mi nenahraditeľným pomocníkom v učení, písala som na ňom všetky úlohy a čoskoro som začala výrazne vynikať medzi spolužiakmi. Učenie ma bavilo. Preto bolo pre mňa veľkým sklamaním, keď ma nezobrali na vysnívané gymnázium. Dôvod? Priveľa schodov a žiadny bezbariérový vstup.
Začala som chodiť na špecializovanú školu, kde v jednej triede boli študenti s rôznymi postihnutiami. Aj tí s ťažkým mentálnym postihnutím, ktorí síce boli čistí ako kvapka rosy, no značne spomaľovali študijný proces. Na strednej škole, ďaleko od rodičov, ktorí ma vozili domov raz za mesiac na víkend, som upadla do hlbokej depresie. Bývalé spolužiačky zo základnej školy už mali prvých frajerov, užívali si život, pričom ja som bola neustále zavretá v pochmúrnej budove internátu.
„Načo som tu? Prečo ma Boh tresce?“ A keďže som nedostávala odpovede na žiadne otázky, prepadala som ešte do väčšej sebaľútosti, uvažujúc o ukončení života. Jediné, čo mi bránilo uskutočniť tento hrozný čin, bola matkina tvár, ktorú som stále videla pred očami. Vedela som, že by som jej ublížila. Celý život obetovala pre mňa a ja by som sa jej takto odvďačila?
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Svokru jej náboženstvo priviedlo až do blázinca
Chvíľku som sa držala nad vodou, ale potom, čo mi prestala na listy odpovedať moja najlepšia kamarátka z detstva, som sa začala opäť ľutovať. Prichystala som si lieky, pohár vody a všetko to vypila, aby som sa čím skôr dostala do zabudnutia. Odstupom času to vnímam ako najväčšiu hlúposť. Mohlo sa mi to podariť. No čo potom?
„Vstávaj, Ivana! Čo si to urobila?!“ prebrala som sa až v nemocnici, kde mi lekár poriadne vyčistil žalúdok. A nielen on. Potom prišli na rad rodičia. Mame som zlomila srdce. Na jej pohľad nezabudnem do konca života. Ostala som sa liečiť na psychiatrii.
Práve tam som sa rozhodla, že nechcem byť viac zbabelcom. Chcem zo života vyťažiť maximum, nezáleží na tom, že žijem v takom tele. Vtedy som začala bojovať. Vďaka tomuto rozhodnutiu som sa veľmi rýchlo dostala z depresie. Vybavila som si prestup na inú školu, skončila som univerzitu. Žijem s priateľom, ktorý sa zmieril s tým, že nikdy nebudeme mať deti. Viem, že to nie je to najdôležitejšie. A ja som sa konečne prestala vyhovárať na hendikep.
Poznáte podobný príbeh z vášho okolia? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom v diskusii pod článkom.
Zdieľať na