Naša rodina bola mix najrôznejších národností. V rodokmeni by ste našli Chorvátov, ale aj Nemcov. Môj otec bol napoly Slovák, mama Maďarka. U nás doma sa inak ako po maďarsky hovoriť nesmelo. Otcovi vďačím za to, že ma aj napriek maminmu zákazu naučil po slovensky. U mojej sestry taký úspech nemal. Tej jej rodná reč stačila.
Ja som však bol rád. Ešte radšej, keď som stretol Janku. Padla mi do oka hneď, ako som ju uvidel. Neviem si predstaviť, že by som jej nerozumel alebo ona mne. Ukrátil by som sa o možnosť spoznať ženu svojho života.
Najprv sme boli len spolužiaci, neskôr sa z nás stal pár. Keď už to začínalo byť vážne, chcel som ju ísť predstaviť rodičom. Vedel som, že mame po vôli nebude. Samozrejme pred ňou odmietala hovoriť po slovensky, aj keď základy ovládala. Janka bola čistá východniarka, taktiež hrdá na svoj pôvod. Bolo mi jasné, že tie dve na kávičku chodiť nebudú. Dúfal som, že možno so sestrou si Janka bude rozumieť, ale bolo to to isté ako s mamou. Jedine s otcom si sadli.
Nevadí, vravel som, si. Pre mňa bolo dôležité to, že sa s Jankou máme radi a klape nám to. Neriešil som ani to, keď sa sestra vydávala a mama zakázala zavolať aj moju Janku. Vraj aj tak nič nerozumie, len by sa nudila. Neurazil som sa. Bolo to rozhodnutie mojej mamy a ja som ho rešpektoval.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Z milionára som bezdomovcom!
O dva roky sme mali svadbu ja s Jankou. Len my dvaja a svedkovia. Tak sme si to priali. Bol som aj rád, nemuseli sme sa dohadovať, koho pozvať a koho nie. Po svadbe sme ostali bývať v dome po mojej babke. Aj keď označenie dom bolo viac než prehnané. Strechu trebalo opraviť, celé to zatepliť, vnútro zrekonštruovať, záhradu skultúrniť a sprístupniť. S Jankou sme ale boli odhodlaní požičať si peniaze a celú stavbu zmeniť tak, aby sa v nej dalo bývať a neskôr aj vychovávať potomstvo. S mamou som bol dohodnutý, že celý dom sa prepíše na mňa, pokiaľ bude mať v dome doživotné právo na užívanie. Bola to len formalita, poistka. Mala svoje vlastné bývanie. Dom po babke sám osebe už nemal veľkú hodnotu. Pevnou voľou a mravenčou prácou sme spolu s Jankou ale dokázali zázraky. Trvalo nám to roky, keď sme postupne pomaličky zveľaďovali najprv spodok, potom vrch a nakoniec aj vonkajšok.
Osud ale pre nás pripravil nečakané prekvapenie. Janka dostala skvelú pracovnú ponuku. Jediný háčik bol v tom, že to bolo osem hodín autom od nás. Celé sme to preberali a nakoniec dospeli k rozhodnutiu, že to skúsime. Ja som pracoval z domu a keď sa Janke nové miesto nebude páčiť, vrátiť sa môžeme vždy. Netušil som, že nechýbalo veľa a nemuseli by sme sa mať kam vrátiť.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Vlastná žena ma pripravila o všetko!
Ani nie tri dni po našom sťahovaní mi volala vyľakaná suseda, že k nám prišla sestra s mamou a chceli sa dostať do domu. Nebolo by na tom nič zlé, keby nám o tom povedali. Dnu sa nedostali. Vrátili sa na ďalší deň. Nakázali susede, aby im odovzdala naše kľúče od domu. Suseda nevedela, čo robiť a kľúče im dala. Radšej nám ale rýchlo volala. Keď som sa to dozvedel, volal som mame. Nebrala mi ani ona ani sestra. Až večer mi napísala sestra správu, že mama sa ide do domu sťahovať, pretože jej dom chce nechať pre moju sestru a jej muža. Zúril som. Od susedy som vedel, že sa nám hrabali vo veciach. Nejaké Jankine veci, ktoré si doma nechala vyhodili, krajšie oblečenie si vzali a dokonca vymenili zámky na dverách. Neviem, čo si mysleli, že robia, ale ja som si myslel, že som v zlom sne. Zlietli sa k nášmu domu ako supy. Musel som sa vrátiť na rýchlo domov. Chcel som si to celé s mamou vysvetliť. Za ten krátky čas mi sestra stihla predať kosačku aj záhradný nábytok. Keď som sa jej pýtal, prečo to urobila, len mykla plecom. Veď keď sme tam tie veci nechali, tak asi ich už nechceme. Toľko logika mojej sestry.
Aj napriek tomu, že je to moja rodina, viem, že veľa rozumu nepobrali. Za všetkým vždy vidia iba peniaze a je jedno, ako sa k nim dostanú. Snažil som sa im vysvetliť, že na všetko sú zákony a to, čo robia, nemôžu. Aj tak sa ale bojím nechať dom len tak, aby sme oň neprišli. Ale chodiť každý týždeň na kontrolu si tiež nemôžeme dovoliť. Jednak to stojí čas, peniaze, ale hlavne naše nervy. Takže teraz rozmýšľame, ako ďalej…
Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na