Keď som prvýkrát k ním prišla na zdvorilostnú návštevu, prekvapil ma pohľad na jeho mamu. Strhanú, večne nespokojnú ženu, ktorá si toho nabrala na plecia viac, než dokázala uniesť. Počas dňa robila kuchárku v jednom závode, pričom po príchode do domácnosti ju čakala ďalšia šichta.
Ani Michal, ani jeho brat Fero, nepreložili doma ani krížom slamy. Ich otec len mlčky sedel pred televízorom a pozeral všetko, čo tam vysielali. Od detských programov, cez dokumenty až po reality show popretkávané reklamami. Keby mama neprestrela na stôl a nezavolala svojich chlapov na obed, asi by všetci traja umreli od hladu. Vtedy mi to bolo na smiech. No potom, čo som sa vydala, mi veru nebolo dvakrát do smiechu.
Mojou chybou bolo asi to, že som s Michalom začala bývať až po svadbe. Nebol to zlý chlap. Bol však až neznesiteľne pasívny. Pracoval v jednej firme, v ktorej sa mu celkom dobre darilo. Avšak po príchode do nášho bytu sa stával súčasťou inventáru. Sedel na gauči a čakal. Presne, ako jeho otec.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Z mojich detí vyrástli nevďační lenivci, čo mám s nimi robiť?
Ja som veľmi skoro zistila, že odo mňa očakáva, že prevezmem funkciu jeho matky. Tak som sa stala gazdinkou, kuchárkou, upratovačkou, pričom som už o 8. večer padala od únavy. Starostlivosť o spoločnú domácnosť mi brala všetok voľný čas. Svokra ma však chválila. Že sa tak viem postarať o jej syna. Vedela som však, že takto nechcem žiť. Veď v domácnosti žijeme obaja.
Aj ja mám rovnaké právo na oddych, ako môj manžel. Tiež som do domácnosti prinášala nemalú finančnú sumu a preto som logicky predpokladala, že aj domáce práce si rozdelíme na polovicu. Môj Michal sa však nemal k ničomu. Ak som ho poprosila, aby išiel vysypať smeti, len sa na mňa zdesene pozrel a odišiel mlčky z kuchyne. Rozhodla som sa, že sa nedám. Mala som ho rada a nechcela som sa vzdať nášho manželstva kvôli domácnosti.
Preto som si zaumienila, že mu uštedrím malú lekciu. „Prečo nemám ani jednu čistú košeľu?“ osopil sa na mňa v jedno ráno, keď so zdesením zistil, že čisté a vyžehlené košele mu do skrine nenaskáču samy. „Lebo si si ju nevypral,“ mykala som plecom a chystala som sa do práce.
Aby som sa vôbec dostala do kúpeľne, musela som prekľučkovať kopami špinavej bielizne, ktorá sa váľala na dlážke. Miško totiž zásadne špinavé prádlo nedával do koša. To bolo pod jeho úroveň. Frflal. Na všetko. Dokonca sa prinútil umyť si šálku, aby si mal do čoho spraviť kávu. Pretože ja som to zaňho neurobila. Umyla som si len tú svoju a snažila som sa vydržať.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
„Myslel som si, že ma máš rada, a že sa o nás staráš z lásky,“ skúšal to na mňa z druhej strany. Dala som mu pusu na čelo a vysvetlila som mu, že naša láska predsa nemá nič spoločné s domácnosťou.
Keď nič nepomáhalo, vytiahol zbraň najväčšieho kalibru. Svoju mamu. Tá mi dohovárala, útočila na mňa, že sa neviem postarať o jej syna. Keď si zaumienila, že mu domov zoberie špinavé košele a donesie ich vyžehlené, slušne som ju poslala preč z nášho bytu. Bez košieľ. Tento boj som nechcela vzdať.
Tri mesiace som jedla len v reštauráciách a starala sa iba o svoje veci. Michal bol prvýkrát v živote nútený zapnúť práčku. Pri žehlení spálil tri košele. Avšak tá lekcia stála za to. Zrazu zistil, že smeti treba vyniesť do kontajnera, dokonca objavil aj vysávač. Naša domácnosť síce nevyzerala dokonale, no pomaly sa dostávala do znesiteľného stavu.
Zvládli sme to. Michal si na vlastnej koži vyskúšal, aké je to byť nedobrovoľnou gazdinkou. Od tejto skúsenosti prešlo už 6 rokov. Na chode spoločnej domácnosti sa podieľame obaja. Najväčší kompliment som však dostala od svokry: „Dobre si si ho naučila, škoda, že ja som na niečo také nikdy nenašla v sebe odvahu.“
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na