So Zitkou sme manželmi 44 rokov a stále máme veľmi pekný vzťah. Samozrejme, boli aj krízy, ale prekonali sme ich a dnes sa tešíme z dvoch detí a dvoch šikovných vnučiek.
K päťdesiatke manželka dostala od dcér psíka. Vinco bol typický oriešok, šteniatko, ktoré našlo v útulku záchranu pred smutným osudom zvieraťa z osady. Najskôr sme sa na dcéry hnevali, že takúto vážnu vec s nami nekonzultovali – obaja sme pracovali a o šteniatko sa bolo treba starať. Okrem toho, ani jeden z nás nikdy psíka nemal, takže nám takýto vzťah bol cudzí.
Vincove očká a jeho roztomilá šteniatkovská povaha si však manželku veľmi rýchlo získali. Zobrala si dovolenku a psíkovi sa dva týždne venovala naozaj naplno. Učila ho základnej hygiene a prvým povelom, ktoré by mal ovládať každý pes. Vinco sa učil rýchlo, bol bystrý, inteligentný a šikovný. Z manželky a nášho čierneho chlpáča sa čoskoro stala nerozlučná dvojica.
Manželka si prispôsobila pracovný čas, prestala robiť nadčasy a zo zamestnania sa ponáhľala vždy domov. Samozrejme, aj ja som sa staral, Vinco bol spoločný pes a klamal by som, keby som povedal, že ja som ho rád nemal. Vedel si získať každého – mal milý pohľad a v tvári výraz, akoby sa stále usmieval. Kde sme sa s ním objavili, budil pozornosť a obdiv.
A chodili sme s ním naozaj všade – na výlety doma aj v zahraničí, na turistiku v Tatrách, v českých Krkonošiach aj rakúskych Alpách, na dovolenku v Chorvátsku… Vinco sa stal naším parťákom, právoplatným členom našej rodiny. Nič sa nemohlo diať bez neho. Kamkoľvek sme sa vybrali, vždy sme hľadali hotel „priateľský ku psom“. Kam nepustili jeho, nemali sme záujem ísť ani my. Pre manželku bol ďalším milovaným dieťaťom, pre mňa spoločníkom na prechádzky lesom a často aj bútľavou vŕbou.
Príhod, ktoré sme s ním zažili, boli stovky. Život s ním bol veselý, bláznivý, ale aj plný strachu, keď mu zistili problémy so srdcom a musel začať brať lieky. Manželka sa na Vinca naviazala, a on ju doslova zbožňoval. Ani na toaletu nemohla ísť bez toho, aby ho nemala v pätách. Keď zatvorím oči, vidím, ako jej celý šťastný oblizuje tvár zakaždým, keď prichádza domov, ako jej leží pri nohách, keď spí na gauči, ako si kladie hlavu do jej lona a ona ho škrabká po hlave… Dnes viem, že dcéry nemohli dať mojej žene lepší darček k päťdesiatke.
Mohlo by vás zaujať: Vyrovnajte sa so smrťou domáceho miláčika: Máme pre vás niekoľko tipov, ktoré pomôžu prekonať smútok
No život nie je nekonečný, ani ten zvierací. A je hlavne oveľa kratší, než by sme si priali. Vinco skonal pred deviatimi mesiacmi, dostal mozgovú mŕtvicu. Dva dni sme oňho bojovali, no nakoniec sme ho museli nechať ísť. Dať ho uspať bolo to najťažšie, čo sme kedy urobili. Všetko však išlo veľmi rýchlo a iné riešenie neexistovalo. Vinco sa dožil krásnych 14 rokov.
Boli sme s ním do úplného konca. Ležal na stole u veterinára, manželka ho objímala a slzy sa jej liali po tvári. Do zvieracieho krematória som ho musel odviezť už sám – nezvládla to. Počas nasledujúcich dní nebola schopná jesť, aj piť som ju dokonca musel nútiť. Strácala sa mi pred očami. Neustále plakala, a ja som nevedel, ako ju utešiť. Bol som presvedčený, že jej treba dať len čas, až tá najväčšia bolesť pominie. Lenže nepominula, len zmenila svoju podobu.
Urnu s Vincovým popolom manželka uložila v obývačke na skrinku. K nej dala jeho fotku, sošku anjela, kyticu kvetov a sviečku, ktorú zapaľuje každý večer. Každý jeden večer, bez výnimky. Ja som chcel popol vysypať v lese, kam sme s Vincom chodievali na prechádzky, ale manželka odmietla tak prudko, až som sa vyľakal. Dokonca ma označila za bezcitného.
A to ešte nie je všetko. Urnu každodenne oprašuje, na Vincove nedožité pätnáste narodeniny mu na „oltárik“ položila žuvaciu kosť, ktorú miloval a na Valentína mu priniesla vrecko jeho obľúbených keksíkov. Vincov obojok uchováva v šperkovnici ako najvzácnejšiu relikviu.
Každý deň sa s jeho popolom „zhovára“. Ak to komentujem, je podráždená, nervózna a útočná. Je schopná sa aj pohádať, pričom mňa obviňuje, že mi všetko prekáža a že som agresívny. Nie je to tak, aj ja som mal Vinca rád. Lenže život ide ďalej a naozaj nechcem mať cintorín v obývačke a po zvyšok života trúchliť.
Dcéry mi hovoria, aby som mame len doprial dostatok času. Ale koľko ho ešte treba? Manželka sa zmenila, akoby stratila zmysel života, nič ju neteší. Stratila záujem o turistiku a výlety, odmieta ísť na miesta, kam sme chodili s Vincom. Neustále o ňom rozpráva, prezerá si jeho fotky a oprašuje oltár.
Všetko by možno pomohol vyriešiť nový psík, ale ona o ňom nechce ani počuť. A ja sám som na vážkach: Máme už dávno po šesťdesiatke, a psík sa dožije minimálne desať rokov – budeme toľko vitálni a schopní starať sa oňho? Chcel by som svoju ženu vrátiť späť do života a uzavrieť túto kapitolu. Už len prísť na to, ako…
Zaujal vás pravdivý príbeh? Prečítajte si ďaľších 55 v novej knihe, ktorá je ideálnym darčekom aj na Vianoce!
Kniha 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás (Zdroj: Plnielanu)
Zdieľať na