Som na pokraji svojich síl a mám pocit, že ak to potrvá ešte chvíľu, zrútim sa. Za všetko môže moja matka – toxickejšieho človeka som za celý svoj život nepoznala.
Mám po päťdesiatke, moja matka má 77 rokov. Ja žijem v panelákovom byte, ona len päť kilometrov odo mňa v rodinnom dome so záhradkou. Otec zomrel pred štyrmi rokmi, odvtedy je matka sama. No, sama, to asi nie je celkom výstižné. Som u nej pomaly viac než doma, so svojou rodinou. Dobrovoľne-nedobrovoľne.
Matka je vitálna, sebestačná, fyzicky starostlivosť o seba zvláda. Má však diagnózu hraničná porucha osobnosti (HPO), čo je pomerne častá a závažná psychická porucha. Človek s touto diagnózou situácie a správanie ostatných vníma odlišne od bežných ľudí. Prejavuje sa to impulzívnym správaním, častými výkyvmi nálad a negatívnymi emóciami, ako sú smútok, prázdnota, osamelosť či zlosť.
Moje vzťahy s ňou boli väčšinu života konfliktné. Prekážalo jej na mne všetko, od výzoru a obliekania v puberte cez výber partnera v dospelosti až po samotný spôsob života v neskoršom veku. V detstve a dospievaní som nerozumela jej správaniu, jej neočakávaným výbuchom a neprestajnej kritike. Prežívala som chaos, pretože som nevedela, čo robím zle, prečo ma nemá rada. Keď jej určili diagnózu, určité veci som pochopila, no nijako to naše vzájomné fungovanie nezjednodušilo.
Matkin psychický stav sa po smrti otca, ktorého v podstate celý život sekírovala, zhoršil, pridali sa depresie. Na starostlivosť o ňu som zostala úplne sama a odvtedy jej pomáham vo všetkých prácach v domácnosti aj záhrade. Zo zamestnania sa ponáhľam za ňou, plním jej príkazy, počúvam jej frfľanie na všetko a na všetkých. A nechýba ani kritika – aká som nemožná, pomalá, ako neviem poriadne utrieť prach, povysávať, poplieť záhradu. Priznávam, že občas matke klamem, že musím zostať dlhšie v práci, len aby som nemusela ísť za ňou a ukradla si pár hodín pre seba a svoju rodinu.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Priateľova matka je u nás varená-pečená, čo s tým?
Matka mi neustále vyvoláva, sotva u nej za sebou zatvorím dvere. Urobím jej nákup, prinesiem, obriadim domácnosť a keď som na ceste domov, zrazu volá, že som jej zabudla doniesť to alebo ono. A ona to potrebuje, chce, musí mať! Som neskutočne unavená a najviac ma vyčerpáva, že si nemám kedy od nej oddýchnuť. Vlastnú domácnosť mám zanedbanú, hanbím sa, keď k nám deti prídu na návštevu, s manželom si sotva povieme pár slov. Obaja sme uštvaní, náš život sa obrátil o stoosemdesiat stupňov. Spoločná dovolenka neprichádza do úvahy, nie je možné nechať matku samu.
Robím naozaj, čo môžem, no ani to nestačí. Keď sa mama začne cítiť osamelá, čo býva pomerne často, začne si vymýšľať kadejaké choroby a volá mi, že jej búši srdce, točí sa jej hlava, tŕpnu jej ruky, nevládze stáť… A ja alebo môj muž ju musíme viezť na pohotovosť. Nie raz som takto utekala aj z práce, v strachu a obavách o jej zdravie. Doteraz jej nikdy nič nezistili, no ja sa bojím situáciu podceniť, aby som niečo nezanedbala a potom si to nemusela vyčítať.
Už som uvažovala, že si matku vezmem k sebe. No deti ešte študujú, na víkendy prichádzajú domov a v byte by nás bolo priveľa. K nej sa presťahovať tiež nejde, vyčlenila nám jednu miestnosť, ktorá teraz slúži ako komora, viac priestoru nie je ochotná uvoľniť. Odísť z práce a byť jej k dispozícii 24 hodín denne nepripadá do úvahy, prišla by som o príjem a z manželovho by sme našu domácnosť, hypotéku a dcéru na štúdiách neutiahli. Som zúfalá, často sa rozplačem bez príčiny a občas už rozmýšľam nad tým, či má vôbec zmysel žiť takýto život.
Samozrejme, uvažovali sme nad zariadením pre seniorov, no mama o ňom nechce ani počuť, má voči takýmto zariadeniam predsudky a vykričala mi, že som nevďačná a bezcitná dcéra, ktorá len čaká, kedy umrie. Viem, že ma citovo vydiera a šikanuje, neviem s tým ale nič urobiť. Nechce ani opatrovateľku na pár hodín, lebo to je cudzia osoba, a určite by jej snorila po byte a niečo ukradla.
Pokojne by kohokoľvek takto obvinila, tak ako to urobila aj mne. Pred pol rokom si vzala do hlavy, že som jej ukradla prsteň po babke, vraj ho mala v zásuvke a nie je tam. A ja som tá najväčšia zlodejka, ktorá ju opatruje len preto, aby ju postupne o všetko pripravila. Prsteň sa nakoniec našiel na inom mieste, no ja som na slová ospravedlnenia čakala márne.
Bojím sa, čo bude ďalej. Neviem sa matke vzoprieť, som naučená poslúchať a napriek naštrbeným vzťahom považujem za samozrejmé, postarať sa o najbližších. Zvykla som si na matkine nálady a všemožne sa snažím nepopudiť ju, nerozčúliť a podriadiť sa jej vrtochom. Je to však čoraz ťažšie a už som v stave, že len čo zbadám na mobile jej číslo, rozbolí ma žalúdok. Zle spávam, trasú sa mi ruky, bez príčiny som zlá na svojho muža. A ak si aj dovolím zvýšiť na matku hlas, potom sa niekoľko dní trápim výčitkami, či som k nej nebola príliš necitlivá. Ako z toho všetkého von? Už skutočne nevládzem…
Zaujal vás pravdivý príbeh? Prečítajte si ďaľších 55 v novej knihe, ktorá je ideálnym darčekom aj na Vianoce!
Kniha 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás (Zdroj: Plnielanu)
Zdieľať na
Zdieľaní