Nemala som šťastné manželstvo. Neviem, čo je to spoľahnúť sa na partnera, dôverovať mu, cítiť jeho oddanosť. Väčšinu času som si v našom vzťahu pripadala využívaná a zneužívaná. Aj keď, nebolo to tak vždy.
S Braňom sme sa brali po ročnej známosti. Otehotnela som, a svadba tak bola prirodzeným pokračovaním. Vedela som, že mal niekoľko dievčat, ale pripisovala som to tomu, že je atraktívny, zábavný a odo mňa starší o päť rokov. Stretli sme sa na dedinskej zábave a keď ma zobral na tanečný parket, zatočila sa mi hlava. Ja som bola na rozdiel od neho neskúsená a tá moja detská naivita sa mu zrejme páčila.
Vzhliadala som k nemu, a on sa ochotne ujal úlohy môjho „vodcu“ a učiteľa. Mala som pocit, že si jeho lásku musím zaslúžiť, veď si ma vybral z toho dlhého radu svojich obdivovateliek. A tak som sa snažila. Aj keď sa narodila naša prvá dcéra, usilovala som sa všetko zvládať. Mala som len devätnásť a veľa som toho nevedela o starostlivosti o domácnosť, o deťoch ani o tom, ako si udržať muža.
No robila som, čo sa dalo. Večer som padala od únavy, napriek tomu som ho čakala s večerou a úsmevom na tvári. Áno, občas som si nestihla umyť vlasy a namaľovať sa, ale pri pohľade do zrkadla som mala pocit, že to nie je vôbec hrozné. Vyzerala som krehko a dievčensky.
Normálny chlap by možno povedal, že som bola ženou, ktorú by chcel chrániť. No môj muž asi hľadal iný typ. Že ma podvádza, som sa dozvedela už rok po narodení dcérky. Povedala mi to spoločná kamarátka. Videla ho v meste, v kaviarni, sedel tam s nejakou staršou ženou a z toho, ako sa k sebe správali, bolo jasné, že nejde o žiadnu pracovnú ani kamarátsku schôdzku. Marta bola prvá, kto neohlásene vošiel do nášho manželstva.
Bola od neho o desať rokov staršia, rozvedená, mama školáka. Spoznali sa v práci a kým ja som udržiavala teplo nášho rodinného krbu – alebo som sa o to aspoň snažila – on trávil čas s ňou. Keď ma rodičia našli doma plakať, otec udrel po stole a potom schmatol Braňa pod krkom. Nezapieral, vraj u Marty nachádza to, čo u mňa nie. Vraj ešte nevie, čo urobí, potrebuje čas. Tak som mu ho dala. Zbalila som mu kufor a vypoklonkovala ho za ňou. Bola som hrdá, žiadne scény som nerobila.
Vydržal s ňou pár mesiacov. Jedného dňa mi zazvonil pri dverách a prosil o odpustenie. Až teraz si uvedomil, čo mal doma. Poklad. Nevedela som odolať jeho modrým očiam a krásnym slovám. Dala som mu druhú šancu. Naozaj sa zdalo, že bude sekať dobrotu. V rámci svojich možností sa snažil, pomáhal, bol vzorným otcom. Keď som o tri roky neskôr čakala druhú dcéru, začali sa ku mne dostávať nové zvesti. Vraj má nemanželského syna. Nie s Martou, ale nejakou mladou žabou, ktorú splašil neviem kde. Nežije s nimi, ale navštevuje ich. A ktovie, možno s ňou aj spáva.
Už som nebola to nežné a zakríknuté dievčatko. Čakala som do noci, kým príde z práce domov a išla som naňho tvrdo. Ani ŠTB by sa za moje vypočúvacie metódy nemuselo hanbiť. Použila som všetko – nátlak, vydieranie, hrozby. A on sa priznal. Má ročného syna, dáva im peniaze, ale o jeho mamu záujem nemá. Jednoducho „sa pošmykol“. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať. Hrdosť mi slzy nedovoľovala, a tak som len zúrila, kričala a trieskala všetkým, čo mi prišlo pod ruku. A keďže byt kúpili moji rodičia, opäť som ho zo spoločnej domácnosti vyhodila. Len pár týždňov pred pôrodom.
Najskôr sa stiahol, asi sa mi nechcel ukazovať na oči, ale vypytoval sa každého, koho stretol, ako sa máme. A hneď po narodení druhej dcéry za nami pravidelne chodil. Nanovo ma dobíjal a ja som opäť uverila, že sa zmenil. Že to myslí vážne. Že to konečne bude normálne. No, nebolo. Ja som bola zamestnaná starostlivosťou o bábätko a škôlkarku, on sa správal ako…
Ani slov na to nemám. Nie, nebehal za inými sukňami pred mojimi očami, ale reči sa zastaviť nedajú a tak sa kadečo donieslo až ku mne. Kým to boli len šuškandy, neriešila som to. Na rovinu som sa ho vždy opýtala, a keď ma presviedčal, že sú to hlúpe ohováračky, nechcela som po ničom pátrať. Je doma, je pri nás, starať sa o nás stará, tak budem hluchá a slepá.
Raz sa tomu však už vyhnúť nedalo. Obe dcérky chodili do školy, mladšia bola vtedy druháčka. Išli sme spolu na zmrzlinu, skrátka taká malá nedeľná rodinná prechádzka. Oproti nám kráčala čiernovlasá pani, staršia odo mňa, veľmi som si ju nevšímala. Zastala však rovno pred nami a vyštekla: „Tak toto je tvoja žena? Vie, že to ťaháš s nami obomi?“ Nohy sa mi podlomili a ani neviem, čo som povedala. Schmatla som dievčatá za ruky a ponáhľala som sa domov. Zamkla som sa s nimi v izbe a keď dobehol Braňo, skríkla som na neho cez dvere, aby sa okamžite pratal. Že mu veci nechám u mojich rodičov.
Ešte ten mesiac som podala žiadosť o rozvod. A po rozvode začala nový život. Braňo pravidelne posielal alimenty, s dievčatami si volával, bral ich aj na prázdniny. Ja som sa mu vyhýbala a komunikáciu som obmedzila len na záležitosti týkajúce sa detí. Nechcela som o ňom vedieť nič bližšie. Po pár rokoch odišiel pracovať do zahraničia a dlhšiu dobu sme sa tak nevideli. Dievčatá vyrástli, dospeli, osamostatnili sa. A my sme zostarli.
Pred pár týždňami mi od Braňa prišla správa. Kontaktoval ma na sociálnej sieti. Najskôr to boli len bežné zdvorilostné otázky typu „ako sa máš, čo dievčatá?“. Vedela som, že si s nimi voláva aj píše, ale nenavštevovali sa. Potom z neho zrazu vypadlo, že sa chce vrátiť na Slovensko. Že dospel, zmúdrel, veľa vecí pochopil. No, bolo načase, v päťdesiatpäťke! A vraj by ma rád videl.
Naznačil, že ak by som mu dala šancu, chcel by začať od začiatku. Stretnutie s ním mám už o pár dní. Pocity sú zmiešané – aj som zvedavá, aj sa bojím. Čo ak čaru jeho modrých očí zase podľahnem? Nemala som žiadnu vážnu známosť, mužské objatie mi chýba. Ale nebol by to zasa iba nejaký sebaklam? Sama neviem, ako to všetko dopadne.
Zdieľať na