S mojím mužom Vilom sme žili pokojný život na dedine. Joj, či nám len nebolo sveta žiť? Dom po rodičoch sme si pomaly renovovali. Za domom sme mali veľkú rolu, kde sme pestovali zeleninu aj ovocné stromy. Nechýbali nám ani prasiatka, sliepky a dokonca sme chovali aj kozy. Na náš statok nám dával pozor pes Šaňo a kocúr Murko.
Cez týždeň sme pracovali, potom popratali okolo domu. Sobota bola vždy pracovná. V nedeľu ráno do kostola, potom pustiť ľudovky a variť a vypekať. Mali sme dokonalý život. Všetko sa ale zmenilo po tom, čo sa pokosil pozemok vedľa nás. Vždy bol zarastený burinou a starostka s tým nič nerobila.
Najskôr som sa ja potešila, že konečne mi tá burina nenalieta do dvora. Lenže zrazu na pozemok nabehli stroje. Ci pána, skoro som si oči vyočila! Pýtala som sa tých mužov na veľkých strojoch, čo to robia a nech okamžite prestanú. Úplne ma ale ignorovali. Namierila som si to rovno na obecný úrad. Pozemok vedľa nás sa predal a vyrastú tam dva domy! Stavia to nejaký developer. No skoro ma porazilo.
Po trištvrte roku hučiacich strojov boli dva domy postavené. Občas večer som sa tam vybrala nazrieť dnu a popozerať, ako to je v tých domoch urobené. Pekné, pekné, nepopieram. Do jedného sa nasťahoval nejaký muž. Bol rozvedený a cez víkendy tam chodili deti. Neprekážali mi.
Lenže v tom dome hore začali bývať nejaký malomeštiaci. Autá nablýskané, panička v opätkoch. Čo sobota to grilovačka u nich na záhrade s hlasnou hudbou a vychichotanými ľuďmi. Krvi by sa mi nedorezal. Gól ale bol, keď k nám prišli zazvoniť s tým, či by sme nemohli niečo robiť s našim pozemkom, že ide od nás obrovský smrad a náš kohút chodí na ich pozemok. No už aj som ich hnala metlou.
Potom som im tie slepačince aj do dvora poprehadzovala, nech vidia, čo je dedina. Pri tom ich bazéne s palmami sa tam krásne vynímali. Najskôr sa prišli ku nám sťažovať, lenže ja jedným uchom dnu a druhým von. Myslela som, že je to vybavené. Ale nie. Po robote sme si sedeli s mužom v záhrade a popíjali kávičku, keď tu zrazu s pozemku vedľa hudba plná nadávok. Okamžite som sa prežehnala. Manžel ma ale chlácholil, vraj to mám nechať tak. Deň na to som poprala posteľnú bielizeň. Našla som si ju poprepaľovanú. Určite od uhlíkov, ktoré zaleteli na šnúru, lebo zas grilovala tá chamraď vedľa. Však ja im ukážem!
Vysypala som im pred dvere pomyje pre naše svine. O pár hodín u nás klopkala polícia, nohy sa mi triasli. Vyhodnotili to ako priestupok, našťastie. Vôbec nebrali ohľad na to, že to my tam roky bývame a oni narúšajú náš pokoj, nie my ich. Týždeň na to začali stavať múr medzi našimi pozemkami. Opachu vysokú až dva metre a navrch ešte dodali aj železné pletivo. Tienilo to na moje kvety, úplne sa im prestalo dariť. Ale chvalabohu som ich nevidela.
Jedného dňa som si našla podochnuté všetky sliepky aj s kohútom. Muž hovoril, že to bola lasica alebo kuna, ale ja viem, že to boli tí noví susedia! Akonáhle odišli do roboty, išla som k nim na pozemok a tie mŕtve sliepky som im tam uložila. Našla som si za to rozbité okná. Náš spor skončil až na súde. Nakoniec to dopadlo tak, že sa odsťahovali. Myslela som si, že budem mať svätý pokoj. Lenže nie.
Dom kúpila nová rodina, pani ešte viac vyfintená a dom prestavali na dvojposchodový barák. No ale nebývali tam. Hore sa nasťahovali takí počierni a dole nejaká rodina so štyrmi uhučanými deckami. Toto tak nenechám! Niečo musím vymyslieť, aby odišli. Nie je možné, aby človek nemal chvíľu pokoja.
Zdieľať na