Keď sa na svoje detstvo pozriem s odstupom času, musím konštatovať, že som bola vychovávaná veľmi skostnateným spôsobom. Svojím rodičom to nevyčítam. Verím, že ma vychovávali najlepšie, ako vedeli. Učili ma však pozerať sa na ostatných odsudzujúcimi očami.
Vždy som počúvala, čo sa má, a čo nemá, i keď mnohé pravidlá sa dodržiavali len naoko. Napríklad rodičia mi tvrdili, že alkohol je metlou ľudstva, no i tak sa v našej rodine nalievalo pri každej príležitosti. Nechápala som to. Na alkoholikov, ktorí sa váľali pred dedinským obchodom sa ukazovalo prstom, zatiaľ čo my sme boli slušní spoluobčania. Otec sa síce opíjal, no väčšinu opicu vyspával v pivnici, kde nemusel čeliť iným pohľadom.
Taktiež som počúvala, že máme mať radi všetkých. V našej domácnosti sa napriek tomu neustále kritizovali susedia, členovia rodiny či ľudia z dediny, ktorých meno práve prišlo pod jazyk. Najväčším hriechom v našej dedine boli dve nešťastnice, ktoré mali toľko odvahy, že sa dokázali rozviesť a tak vyjsť spod tyranie mužov. Obe boli bité ako žito.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Roky som bola terčom klebiet, nikto nepoznal moje tajomstvo
Jedna sa rozviedla, keď jej muž siahol na dieťa, druhá, keď jej „milovaný“ zlomil obe ruky. Mala som vtedy čerstvých dvadsať a dodnes si pamätám, ako ma mama vykričala, keď ma videla rozprávať sa s jednou z nich. „Jana, ona si nezaslúži našu pozornosť. Nemala sa rozvádzať,“ presviedčala ma mama. Ja som sa však potajme stretávala s Terezou, ktorá sa chystala odsťahovať do väčšieho mesta. Ako mi neskôr prezradila, v jej rodine bolo normálne, že žena trpí fyzické násilie. Podľa jej rodičov to je údel, ktorému sa nevyhne žiadna žena.
Skamarátila som sa s Terezou a neskôr, keď som išla pracovať do mesta, začala som s ňou bývať. Nemala priateľa ani dieťa a predsa len, nájom sa lepšie platí, keď ste naňho dvaja. V meste som sa viac začala dívať na problémy každodenného života z väčšieho nadhľadu. Pochopila som, že najľahšie je odsúdiť druhého človeka. Avšak nikto z nás nevie, akoby sa zachoval, keby sa ocitol na jeho mieste.
„Najhoršie na tom všetkom bolo pevne sa rozhodnúť a ísť si svojou cestou, aj keď je proti tebe celý svet. Vo vnútri som však cítila, že to je správne. Išlo mi o život. Ktovie, keby som ostala s Marošom, už by som možno nebola na tomto svete,“ priznala sa Tereza v slabej chvíli.
Chápala som ju, no vo svojom vnútri som bola presvedčená, že mne sa také niečo nemôže stať. Keby len raz muž na mňa položil ruku, utekala by som kadeľahšie. Určite by som nečakala na to, kým zo mňa spraví mrzáka. Mýlila som sa.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Manžel vo mne zabil všetky city, nemám ani chuť žiť
Vydala som sa. Medové týždne skončili oveľa rýchlejšie, než vôbec začali. Už niekoľko mesiacov po svadbe som pocítila, aká ťažká môže byť manželova ruka. Ihneď som si pomyslela na Terezu, s ktorou som postupom času stratila kontakt. Odsťahovala som sa do Česka a domov som chodila len zriedkakedy. Videla som, aké ťažké je vyhrať sama nad sebou, svojím strachom a pocitom totálneho zlyhania.
Manžel mi dával najavo, že za to vlastne môžem ja, pretože ho neustále provokujem. Keď som raz prezradila mame, že ma muž bije, chvíľku mlčala. „Vydrž moja. Nie si prvá ani posledná. Nosí peniaze, stará sa o teba, s chlapom ti je lepšie než bez chlapa,“ dodala po dlhšej odmlke. Chvíľu som jej verila. Ale spomienka na Terezu mi dodala vnútornú silu. Nikto nemá právo siahnuť na ženu.
Rozviedli nás na prvé výročie svadby. Našťastie som nestihla otehotnieť a preto sa mi od manžela odchádzalo ľahšie. Mama sa so mnou nerozprávala, pretože som sa stala čiernou ovcou rodiny. Vnútri som cítila, že som sa rozhodla správne. Konečne som mohla slobodnejšie nadýchnuť.
Dnes mám 40 rokov a stále som sa v rodnej dedine nezbavila nálepky rozvedenej ženy. Pochopila som však, že oveľa dôležitejšie, než žiť podľa názoru okolia, je žiť podľa seba. Každý z nás si vie vo svojom vnútri odpovedať na to, čo je správne a čo nie. A ja nie som výnimkou.
Plní elánu aj na Facebooku: Objavte ešte viac zaujímavých článkov, receptov a videí!
Zdieľať na