Pochádzam z lekárskej rodiny, a tak zrejme nikoho neprekvapilo, že aj ja som sa vybrala študovať medicínu. Ako mladá som dlho váhala, čomu presne sa v rámci medicíny chcem venovať. Chvíľu som zvažovala gynekológiu a chvíľu aj pediatriu. Dnes sa však neuberám ani jedným z týchto smerov. Som patologička.
Podľa môjho výzoru by to zrejme tipoval iba málokto. Štíhla línia a upravená vizáž sú u mňa samozrejmosťou rovnako ako elegantné a kvalitné oblečenie. Napriek tomu som sama. Každého muža totiž doposiaľ odradilo, že som patologička. Najskôr ma to veľmi trápilo a preplakala som množstvo nocí. Dnes mi to už nevadí.
Odsťahovala som sa do zahraničia, kúpila si malý byt a žijem sama so svojou sučkou Lady. Svoju prácu milujem a žijem najmä pre ňu. Hovorievam, že moje povolanie je ako práca detektíva. Na základe dôkladnej obhliadky si skladám úlomky toho, čo sa danému človeku stalo. Na pitevnom stole som mala už telá v rôznych stavoch a štádiách. Nikdy však nezabudnem na to, keď mi priviezli dieťa.
Dievčatko malo 10 rokov a už na prvý pohľad bolo vidno, že malo za sebou hotové peklo. Telíčko bolo posiate modrinami, odreninami a starými ranami. Našla som aj miesta, ktoré zodpovedali popáleninám od cigarety. Napriek tomu, že som pomerne odolná voči svojim pacientom, ako ich nazývam, toto ma naozaj šokovalo. Kto má v sebe toľko zla, aby dokázal týrať malého anjelika?
Na to dievča som nevedela prestať myslieť. Dokonca sa mi o ňom aj snívalo. A tak som sa rozhodla pátrať po ďalších informáciách, ktoré sa s ním spájali. Zistila som, že matka drogovala a jej priateľ na tom nebol o nič lepšie. Dievčatko nechodilo vôbec do školy, namiesto toho bolo nútené žobrať na ulici. Keď zarobilo málo, dostalo bitku.
To bol moment, kedy sa vo mne niečo zlomilo a rozhodla som sa, že pomôžem všetkým deťom aspoň toľko, koľko je v mojich silách. Odvtedy pravidelne podporujem rôzne dobročinné organizácie. Do detských domovov nosievam nielen nové oblečenie, ktoré kupujem, ale aj balíky s ovocím.
Iným organizáciám posielam finančné prostriedky. Na diaľku som si takto adoptovala už dve deti. Píšem si s nimi listy a napĺňa ma to šťastím. Uvažujem, že toto leto pôjdem ako dobrovoľník pomáhať do Afriky. Možno môj príbeh inšpiruje aj vás k podobným činom. Žiadne dieťa by predsa nemalo trpieť.
Zdieľať na