Pravdivý príbeh: Po smrti manžela si ma dcéra vzala k sebe, necítim sa tam však doma

Sťahovanie k dcére

U dcéry sa stále cítim len ako hosť (Zdroj: GettyImages)

Vždy som dúfala, že s manželom spolu zostarneme, osud to ale zariadil inak. Vlado pred dvoma rokmi zomrel, išiel do nemocnice na niekoľkodňové vyšetrenie a už sa nevrátil. Dostal Covid-19 a museli ho uviesť do umelého spánku. Po mesiaci svoj boj prehral. Keď sme sa doma lúčili, pobozkal ma a povedal, že o pár dní je späť. Sadol do auta a viac som ho živého nevidela.

Bol to pre mňa aj pre našu dcéru obrovský šok. Manžel bol vitálny, plný energie,a nič nenasvedčovalo tomu, že by ho mal položiť nejaký hlúpy koronavírus. Zomrel presne na Štedrý deň. Tie Vianoce neboli pre nás Vianocami, na všetko si spomínam len matne. Nebyť dcéry a jej rodiny, nezvládla by som to.

Aj nasledujúce mesiace boli pre mňa veľmi náročné. Dcéra bývala v inom meste, sto kilometrov od nás, a ja som zrazu zostala úplne sama. Keby som nemala zamestnanie, asi by som sa zbláznila. Snažila som sa v práci tráviť čo najviac času a dcéra za mnou prichádzala aspoň na víkendy. Nemohla som ju ale takto obťažovať, sama som jej navrhla, aby to nechala tak. Že sa o seba postarám.

Vlani na sviatky prišla s manželom aj svojimi dvoma synmi. Jakubko má 11 a Maťko 9 rokov. Varila som, piekla, venovala sa im, a to mi pomohlo zahnať ten najväčší smútok. No pohľad na prázdnu stoličku za stolom bol aj tak veľmi bolestný. Vtedy dcéra navrhla, že ma presťahuje k nim.

S mužom žijú v rodinnom dome, na poschodí je voľná hosťovská izba. Budem mať svoj pokoj a zároveň nebudem sama. Veľmi som to zvažovala, hľadala plusy aj mínusy. Nakoniec som súhlasila, aj vzhľadom na to, že ma v marci čakal nástup do dôchodku.

👉 MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ:
Hľadáte pre dieťa zimnú výbavu za dobrú cenu? V tejto si užije pohyb a sneh naplno

Svoj byt som pomerne rýchlo a výhodne predala, časť peňazí dala dcére, a v lete som svoje rodné mesto vymenila za nové bydlisko. Izbu mám peknú, veľkú, na poschodí je aj toaleta. S dcérou, zaťom a vnukmi sa stretávame prakticky len v kuchyni, inak mám dostatok súkromia. V izbe je nový televízor, moderné zariadenie, prakticky nič mi nechýba. A predsa… Bývam tam už pol roka a stále mám pocit, že som na návšteve.

Najhoršie je, že som ďaleko od domova. V novom meste nemám žiadne väzby, okrem dcéry a jej rodiny. K uliciam a miestam necítim žiaden vzťah, neviažu sa mi k nim žiadne spomienky. Neviem, či mi viac chýba môj byt, alebo mesto, v ktorom som vyrastala, v ktorom som spoznala svojho manžela, v ktorom stále žijú dnes už moji bývalí kolegovia, susedia, známi.

Dcére o svojich pocitoch nerozprávam, nechcem ju zaťažovať. Všetci sa ku mne správajú pekne, sú milí, vychádzajú mi v ústrety. No mne sa veľmi cnie. Pred Vianocami som cítila takú obrovskú clivotu, že som musela sadnúť na vlak a vydať sa domov. Dcére som povedala, že som potrebovala ísť za Vladkom na cintorín, ale v skutočnosti som sa chcela aspoň prejsť tam, kde to poznám a milujem.

Stála som na chodníku a pozerala do okien môjho niekdajšieho bytu. Svietilo sa tam, aj stromček blikal, a ja som neskutočne túžila vyviesť sa hore výťahom, odomknúť si vlastným kľúčom a byť doma. Až ma pri srdci zabolelo, keď som si uvedomila, že musím sadnúť na vlak a ísť opäť tam, kde sa cítim byť taká cudzia.

Nechcem sklamať svojich blízkych, ale naozaj uvažujem, že sa vrátim späť. Už to nepôjde do bytu, v ktorom som prežila tie najšťastnejšie roky s milovaným mužom, ale aspoň niekde nablízku by som si garsónku kúpiť dokázala. Bojím sa však toho, že sa zasa budem cítiť sama. A čo potom, až budem pomoc niekoho iného skutočne potrebovať?

👉 MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ:
9 tipov na detské knihy: Tieto príbehy pre najmenších sú nádherné, budú vás počúvať so zatajeným dychom!

Neviem zatiaľ tieto rébusy rozriešiť, ale viem, že chcem byť bližšie k Vladkovi a že chcem mať opäť pocit domova. Možno tomu ešte u dcéry dám šancu, možno počkám do leta a potom sa definitívne rozhodnem. Mám nad čím rozmýšľať…


Zdroj: Plnielanu.sk
Odporúčame