S mojou ženou Bibiánou sme sa spoznali ešte ako 20-roční. Z kamarátstva náš vzťah prekvitol v lásku. Slovo dalo slovo a o 5 rokov sme sa stali manželmi. Aj po rokoch som na ňu pozeral ako na svätý obrázok. Pre mňa bola tou najkrajšou ženou na svete. Rád som jej pripravoval jej obľúbenú rannú kávu, prekvapoval ju kvetmi a neštítil som sa jej často hovoriť, aký som rád, že ju mám.
V roku 2009 sa nám narodilo vytúžené dieťatko, dcérka Sabinka. Do nášho života vstúpila vo veku, kedy sme už ani nedúfali, že by sme mohli byť rodičmi. O to väčšie prekvapenie však bolo, keď mi o štyri roky neskôr manželka oznámila, že budem druhýkrát otcom. Tá láska a radosť boli neopísateľná. Boli sme kompletná rodina. Na jednej strane som mal dokonalú manželku, na druhej strane som bol otcom mojej milovanej dcérke a do toho sme boli v radostnom očakávaní.
Ako to už ale býva, nič netrvá večne. Náš zdanlivo dokonalý život sa zmenil v momente, keď nám lekári oznámili, že naše druhé dieťatko môže byť postihnuté. Bolo to mnoho sĺz a rozhovorov, čo s tým. Rozhodli sme sa, že sa s tým vyrovnáme a skúsime to.
S prvým snehom sa na svet vypýtalo aj naše druhé dieťatko. Tiež dievča. Dostalo meno Lucka. Prognózy lekárov sa našťastie nenaplnili v takej miere, ako sa očakávalo. Lucka je hyperaktívna, svojská, ale inak zdravá a ničím sa nelíši od ostatných rovesníkov. Vlastne jednou vecou áno.
Manželka bola po druhom pôrode veľmi slabá. Jej stav sa nezlepšoval ani niekoľko mesiacov po ňom. Absolvovala rozsiahle vyšetrenia, ktoré ukázali, že má leukémiu. Na takúto správu sa nedá byť pripravení a neviete ju ani prijať, nech sa hoc ako snažíte. Bibiánka ale bola statočná a nevzdávala sa. Nakoniec svoj boj o život prehrala niečo vyše roka po oznámení tejto hroznej správy.
V tú chvíľu sa mi zastavil svet. Zo dňa na deň som sa stal vdovcom. Jedna dcéra mala v tom čase 6 rokov, druhá takmer dva. Nevedel som, čo si počnem. Zrazu som musel riešiť také veci, ktoré dovtedy neprichádzali do úvahy. Kým mi s deťmi pomáhala moja mama, ešte sa to ako-tak dalo zvládnuť. Zatiaľ čo ona bola s nimi, ja som zarábal. Bohužiaľ, aj ju si po troch rokoch od tejto tragickej udalosti povolal k sebe Boh. Zrazu som na všetko ostal sám. Dostal som sa do začarovaného kolobehu.
Skoro vstať, pripraviť desiatu, jednu odprevadiť do škôlky, druhú do školy, utekať do práce. Vrátiť sa a rýchlo navariť, naučiť sa s deťmi, oprať, porobiť niečo vonku, zosumarizovať si, koľko peňazí ostáva. Neraz sa sám celý deň či dva nenajem, len aby som mal čo dať do úst mojim princeznám.
Čo vám poviem, keby mal deň 30 hodín, tak by som to možno zvládol. Do toho celého sa stále nezahojila tá rana po strate mojej ženy. Jediný výlet, ak sa to tak vôbec dá nazvať, je cesta s dievčatami na hrob ich mamy. Nechcem, aby na ňu zabudli.
Jedno dievča je aktuálne v puberte, menšia mi to tiež veľmi neuľahčuje. Dievčatá chcú veci, na ktoré nemáme peniaze. Chápem ich, ale neviem už, ako neustále vysvetľovať, že skrátka na to nemáme. Sú malé, ešte tomu toľko nerozumejú, nemám im to za zlé. Našťastie mi niekedy kolegyne v práci posunú pekné a zachované oblečenie. Niekedy sa tvárim, že je čisto nové, aby sa najmä tá staršia neurazila.
So Sabrinkou sa musím rozprávať aj o inak ženských témach. Som taký hybridný rodič. Mama aj otec v jednom. Je to veľmi náročné a po tých rokoch si uvedomujem, že už nevládzem. Neraz som rozmýšľal nad všeličím, prečo som si toto všetko zaslúžil a či musím niesť tento kríž a nebolo by ľahšie s tým skoncovať. Ale vždy som sa spamätal.
Žijem pre deti a uvedomujem si, že sa nemôžem vzdať. Stratil som status muža, manžela a niekedy mám pocit, že aj ľudskej bytosti. Chýba mi však podpora, pohladenie ženskou rukou a aj pomoc. Dúfam, že raz príde moment, kedy sa zmierim so všetkým a aj ja budem ešte šťastný. Tak, ako kedysi.
Zdieľať na
Zdieľaní