To, že stará láska nehrdzavie, platí v mojom prípade absolútne presne. Mala som čerstvých 22 rokov, keď som sa spoznala s Jurajom. Dva roky sme sa tak nejako sme sa naťahovali, ako tomu dnes hovoria mladí ľudia. Chodili sme na zábavy, písali si zaľúbené listy, niekedy išli len tak na zmrzlinu. Niečo nás veľmi k sebe ťahalo.
Bolo to fyzické a intelektuálne zároveň, možno vášeň? Ktovie. On mi neskôr oznámil, že ide skúsiť šťastie za veľkú mláku, do USA. Mňa rodičia, pochopiteľne, nepustili a aj keď nás to oboch mrzelo, rozišli sme sa v dobrom. Každý išiel svojou cestou. Ja som však v podvedomí vedela, že on bol ten pravý. Neraz som si vyčítala, aká som bola hlúpa, že som tomu nedala šancu, že som o neho viac nebojovala. Čo už…
Do života mi prišiel Kristián, s ktorým sme sa neskôr zobrali. Ľúbila som ho. Nežne, čistou láskou. Mali sme harmonický vzťah a neskôr aj manželstvo, z ktorého vzišli dve detičky, Dianka a Viliam. Ak ste našli zhodu mien s členmi kráľovskej rodine, triafate sa správne. Ale späť k téme. Tak nejako spokojne sme si nažívali, nehádali sa. Bývali sme v dome, riešili sme životné situácie ako každý iný. Nebolo nám zle.
Nejaký čertík v mojom vnútri však z času na čas stále vyťahoval spomienky na Jura. Rokmi sa určite tie spomienky v mojej hlave aj trochu prikrášlili, neraz som sa pristihla pri tom ako fantazírujem a vytváram si vlastnú realitu. S príchodom sociálnych sietí som sa však rozhodla vyhľadať ho na Facebooku. Našla som ho, a videla som, že je ženatý. Po boku mal mimoriadne peknú ženu, hotová dáma. Stále žil v Amerike. Joj, či ma len pichlo pri srdci. Nemala som však odvahu mu napísať. Možno by si na mňa po tých rokoch ani nepamätal.
Bol obyčajný jesenný deň, keď som brala svoju starkú k doktorovi. Cestou som však mala asi preľudy, ale videla som muža mojich snov, videla som Juraja! Rozbehla som sa k nemu ako zmyslov zbavená a hodila sa mu okolo krku. Chvíľu mu trvalo, kým to spracoval a spoznal ma. Roky mi nakreslili na tvári niekoľko vrások, dlhé ryšavé vlasy boli tiež fuč a tie kilá navyše nemusím azda ani spomínať. No aj tak sa potešil. Okamžite sme si vymenili telefónne čísla.
Na Slovensku bol na pohrebe svojho bratranca. Zdržať sa tu mal ešte týždeň. Každý deň sme sa odvtedy stretli. Na káve, na večeri, na prechádzke. Mala som pocit, akoby som sa vrátila v čase o presných dvadsaťštyri rokov späť. Jeho opätovný odchod do Ameriky mi takmer zlomil srdce aj po tom, čo sa mi priznal, že aj on na mňa celé tie roky myslel. Dozvedela som sa tiež, že je už viac ako päť rokov rozvedený a deti nemá.
Po jeho odchode sme si každý deň vymenili niekoľko správ. Aj kvôli časovému posunu to nebolo vôbec jednoduché. Šalela som. Manžel ma nespoznával, ani deti. Nakoniec som dospela k rozhodnutiu, ktoré všetkých šokovalo. Rozvediem sa! Nebolo to jednoduché. Veď som mala polstoročnicu na krku, po anglicky som nevedela ani ťuk ale zároveň som cítila, že to musím urobiť a odísť za ním. Deti to brali najskôr veľmi ťažko, nerozumeli tomu. Najviac ma mrzela reakcia môjho manžela, ktorého som stále ľúbila. Bola to však iná láska. Taká ako k tomu najlepšiemu priateľovi, ktorý vám poskytne bezpečný prístav.
Už o tri mesiace som bola na letisku vo Viedni s dvomi veľkými kuframi. Odvtedy ubehli štyri roky. Ja som opäť vydatá a s Ďurim žijeme spolu v Amerike. Moje deti chodia za nami dvakrát do roka a my chodievame na Slovensko raz za rok. Aj s exmanželom sme sa zmierili, odpustil mi a stali sa z nás dobrí priatelia. Mám pocit, že som nikdy nežila viac ako teraz. Toto je pravá láska. Toto je moja Amerika, ktorá naozaj dokáže plniť sny.
Zdieľať na