V dnešnej dobe sú viacpočetné rodinu skôr raritou. Ja však pochádzam z generácie, kedy v každom dome bolo detí ako maku. Mať súrodenca je dar. No keď ich je akosi priveľa, ťažšie je nájsť si priestor pre seba či čas, ktorý by som strávila len s mamou.
Aj tak som ju obdivovala. Porodila dvanásťkrát, no najstaršie dvojčatá zomreli na zápal pľúc krátko po pôrode. Ja som bola tretia v poradí. Vďaka tomu som sa chtiac-nechtiac stala matkou ostatným mladším súrodencom. Starostlivosť o nich mi zabrala všetok čas a tak som na vyššie vzdelanie mohla zabudnúť.
Odmala som však starostlivosť o mladších súrodencov brala ako prirodzenú súčasť života. Mama sa starala o domácnosť a hospodárstvo, pričom každé tehotenstvo znášala čoraz ťažšie. Predsa len, každé dieťatko ju oberalo o životnú silu. Najťažšie som úlohu náhradnej matky znášala v čase puberty, kedy som túžila byť ako ostatní. Chodiť na diskotéky, stretávať sa s priateľkami bez toho, aby som za sebou ťahala húf mladších súrodencov.
Mlčky som trpela, nikomu som nepovedala, že nevládzem. Len raz som to spomenula učiteľke matematiky, ktorá sa čudovala, prečo pravidelne zaspávam na hodine. Petrík mal horúčku a ja som nechcela zaťažovať mamu, ktorá bola tesne pred pôrodom. „Dieťa je dar,“ opakovala som si, dúfajúc, že súrodenci ma naučia pokory. Prestala som sa ľutovať a rozhodla som sa, že vytlčiem zo situácie maximum. O deti som sa starala najlepšie, ako som vedela.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Brata som vychovala odmalička, on ma za to obral o dom
Po učňovke som začala robiť v malej krajčírskej dielni, pričom som všetky peniaze prinášala do spoločnej domácnosti. „Raz snáď vyrastú,“ pripomínala som si. „Keď budú dostatočne samostatné na to, aby mohli žiť vlastným životom, aj ja pôjdem za svojimi snami. Na ne predsa nie je nikdy neskoro.“
S mamou sme mali veľmi zvláštny vzťah. Väčšinu sa naša komunikácia obmedzila len na zoznam toho, čo všetko treba urobiť. Koľkokrát som sa k nej chcela len tak pritúliť, no nebola zvyknutá na fyzické prejavy náklonností.
Jedného dňa sa otec nevrátil z fušky. Bol skúsený murár. Nikto nechápal, ako ho mohla privaliť stena, ktorú len nedávno postavil. Mama chodila ako bez duše. Mala len niečo cez päťdesiat, no starosti a početné pôrody jej pridali pekných pár rokov navyše. Vtedy som videla mamu po prvýkrát plakať.
Netušila, ako to zvládneme. Všetci sme však rýchlo pochopili, že musíme ťahať za jeden koniec. Staršie deti chodili brigádovať, čo sa dalo, sme si vypestovali sami. Prvé Vianoce po otcovej smrti boli bolestivé. Vždy mal úsmev na tvári, a to nám chýbalo najviac. „Deti sú moje jediné bohatstvo,“ tvrdil zakaždým, keď mu mama s ustaraným výrazom prezradila, že čaká ďalšieho potomka.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Vychovala ma stará mama, životu ďakujem za túto lekciu
Postupom času mladší súrodenci vyleteli z domu. Aj ja som sa vydala, no ostali sme bývať v rodnom dome. Narodili sa nám dvaja chlapci. Viac detí som nechcela. Nemala som chuť, ani odvahu kráčať v matkiných šľapajach. Mama mi to nezazlievala. Po pôrode druhého syna sa mi konečne po rokoch otvorila a prezradia to, čo v sebe nosila už celé roky.
„Katka, bez teba by som to nezvládla. Viem, že si kvôli mne nemala žiadne detstvo. Avšak neviem si predstaviť život ani bez jedného z vás. Som na teba hrdá, aj sa zároveň pred tebou hanbím. Keby vás bolo menej, mala by si inakší život.“ Po zvráskavených lícach jej stekali slzy. Bez slov som ju objala. Aj keby som mala možnosť vrátiť čas a žiť život inak, neurobila by som to.
A viete, čo je na tom všetkom to najlepšie? Moji chlapci mali geniálne detstvo. Rozmaznávali ich všetci strýcovia a tety. Vracali im čas a pozornosť, ktorú som im venovala ja. A ja som si uvedomila, že nech mi život rozdá hocijaké karty, ja sama sa môžem rozhodnúť, čo s nimi urobím.
Chcete čítať viac takýchto článkov? Sledujte nás aj na Facebooku!
Zdieľať na