Neviem, či ešte po svete chodí niekto taký, ako som ja. Pretože na mňa presne sedí staré známe „Keď je koze dobre, ide tancovať na ľad“. Pokašľala som vo svojom živote kadečo, ale to, čo sa stalo pred dvadsiatimi piatimi rokmi, mi zásadným spôsobom zmenilo život. A ja sa dnes neubránim myšlienkam „čo by bolo, keby…“
S Tomášom som sa zoznámila ešte v škole. Chodil o ročník vyššie a ako partia sme sa spolu stretávali pri paneláku, rozprávali sa, hrávali rôzne hry. Často sa stávalo, že aj keď ostatní zo skupiny odišli domov, my sme zostali sedieť na lavičke. Vždy sme dokázali nájsť spoločné témy a bolo nám spolu fajn. Chodiť sme spolu začali, keď som mala šestnásť a on sedemnásť. Keď po maturite odišiel študovať vysokú školu do hlavného mesta, náš vzťah pokračoval.
Stretávali sme sa cez víkendy, a buď niekam zašli so starou partiou, alebo len vo dvojici. Nikdy som ani len nepremýšľala o tom, že by som to mala skúsiť aj s niekým iným. Boli sme nerozlučný pár a každý nás tak vnímal: Biba a Tomáš, to skrátka nemôže dopadnúť inak, ako sobášom. Svadbu sme začali plánovať, keď som ja bola v poslednom ročníku vysokej. Tomáš už vtedy pracoval, mal skvelé miesto a šetril nám na byt. Spoločné bývanie sme si vyskúšali v podnájme, keďže obaja sme popri škole brigádovali. A všetko klapalo, ako malo.
Keď ma Tomáš požiadal o ruku, povedala som „áno“. Bolo to spontánne a prirodzené. Bola jeseň, ja som usilovne písala diplomovku a hneď sme aj začali s prípravami na svadbu. Chceli sme sa vziať, len čo budem mať po štátniciach. Lenže už o pár dní sa udialo čosi, čomu som nerozumela. Niekoho som stretla. Stalo sa tak v blízkosti firmy, v ktorej som brigádovala. Kráčala som zamyslená, takmer som doňho vrazila. Ospravedlnila som sa, on sa usmial a ja som pocítila po veľmi dlhej dobe motýle v bruchu.
Keď som ho o dva dni opäť v rovnaký čas stretla na tom istom mieste a o týždeň znova, začala som sa na tieto stretnutia vyslovene tešiť. Natrafili sme na seba vždy náhodne, ale pre mňa to bola zakaždým predzvesť krásneho dňa. Vždy sme sa pozdravili, usmiali na seba a každý kráčali svojou cestou. Nič som o ňom nevedela, ale cítila som tam akúsi zvláštnu chémiu. Ten neznámy mi doslova pomotal hlavu.
Vedela som, že je to iracionálne a dúfala som, že to pominie. No nestalo sa. Trvalo to už mesiace a ja som si uvedomovala, že som hotová z niekoho iného. A ten iný o tom vlastne ani nevie. Plánovanie svadby s Tomášom bolo v plnom prúde, šaty som mala vybrané a pritom som fantazírovala o cudzom mužovi. Čím viac sa blížila moja svadba, tým viac som naňho myslela. Cítila som, že musím niečo urobiť a tak som to všetko povedala svojej sestre, s ktorou sme vždy boli aj najlepšie kamarátky.
Čo myslíte, že mi poradila? Presne tak, aby som na sympatického neznámeho čo najskôr zabudla. Alebo o tom povedala Tomášovi, pretože on si nezaslúži byť klamaný. Bránila som sa, že som mu nikdy nebola neverná, ale nie je neverou aj samotná myšlienka na niekoho iného? Začala som sa trápiť pochybnosťami a pýtala som sa sama seba, či sa to všetko nedeje preto, lebo som v nesprávnom vzťahu. Na druhej strane, Tomáš bol istota, bezpečný prístav. Mala som zahodiť sedemročný vzťah pre nejaké poblúznenie?
Nakoniec som urobila to, čo som považovala za správne: Tomášovi som povedala, že už k nemu necítim to, čo na začiatku. Že si pripadám ako v manželstve po dvadsiatich rokoch, iskra sa niekam stratila. Bol prekvapený, zranený, nešťastný. Pýtal sa, či je v tom niekto iný, ale o mojom neznámom, pri ktorom sa mi vždy rozbúcha srdce, som mu nepovedala. Náš rozchod nebol jednoduchý, ale zvládli sme to so cťou.
Viem, že to mnohí nechápali, naši kamaráti, rodiny. Len sestra vedela, čo je za tým. S tým neznámym som sa ešte potom asi rok stretala a úsmevy sa vždy opakovali. On sa ale nikdy o nič nepokúsil a ja som nenašla odvahu niečo iniciovať. Po roku som sa vrátila do rodného mesta a presvedčila sa o tom, že čo oči nevidia, srdce nebolí. Šarmantný neznámy zostal len spomienkou.
Tomáš sa oženil ako prvý. Aj ja som neskôr stretla svojho manžela a tiež som sa vydala. Nebolo to šťastné manželstvo, ale to by bol už iný príbeh. Viem, že pred piatimi rokmi sa Tomáš presťahoval k nám do mesta, aby sa postaral o rodičov, a tak sa občas náhodne stretneme. Pozdravíme sa a to je všetko. Srdce mi dnes búcha rovnako, ako vtedy kvôli tomu neznámemu. On má ale manželku, každý sme už niekde inde. A tak mi zostali len tie otázky: keby sme sa nerozišli, boli by sme spolu šťastní? Alebo som urobila dobre, ak som to necítila rovnako ako on? Je mi jasné, že zostanú navždy bez odpovedí…
Zdieľať na