Mám 44 rokov a verte, že aj muži riešia vzťahy, lásky a všetky tie citové záležitosti o ktorých sa hovorí u žien. Nie je pravda, že muži nemajú city a nezaoberajú sa aj takýmito vecami. Vyrastal som v rodine, po akej iní túžia. Starostliví rodičia, mimochodom obaja lekári s vlastnými ambulanciami, a brat, ktorý bol pre mňa celé detstvo až do dospievania tým najlepším kamarátom. Hotová idylka.
Zlom nastal v momente, keď som na vysokej škole spoznal Vierku. Bola presným opakom mňa. Pochádzala z detského domova, odkiaľ si ju ako 11-ročnú adoptoval manželský pár. Ten sa po čase rozviedol a Vierka ostala žiť s mamou, ktorá prepadla alkoholu. S otcom sa veľa nestýkala. Avšak napriek svojmu osudu bola húževnatá a odhodlaná žiť inak, lepšie. Po gymnáziu išla na vysokú školu, ktorú si viac-menej financovala sama. Mala dve brigády, učila sa na samé Áčka a promovala s červeným diplomom.
V poslednom ročníku sme sa dali dokopy. Všetko vyzeralo ideálne až do momentu, keď som ju zobral domov. Vierka, ktorá nikdy nič nemala, trochu ohŕňala nos nad našim bývaním. Vtedy to nepovedala, vypadlo to z nej až počas hádky. Vraj sme zbohatlícki snobi. Zamrzela ma to, ale krízu sme zvládli.
Keď sa blížila svadba a povedal som jej, že nám moji rodičia svadbu zaplatia, bola rázne proti. Vraj či sme na to odkázaní. Niečo na jej slovách bola pravda. S rodičmi som to citlivo prebral a časť peňazí mi dali potajomky. Vierke som to nikdy nepovedal. Svadba bola pekná a Vierka šťastná, čo sme sami dokázali.
Keď sme oznámili, že čakáme dcérku Amálku, moji rodičia sa išli zblázniť šťastím. Raz nám na návštevu doniesli dupačky a ja som sa bál, ako zareaguje Viera. Našťastie to zobrala dobre, poďakovala. Po ich odchode mi však povedala, že si nežalá, aby sme od rodičov čokoľvek dostávali. Nemal som to srdce povedať im to, tak veľmi sa tešili na vnúčatko. Keď sa ma aj spýtali, čo potrebujeme, povedal som, že sme si práve tú či onú vec kúpili.
Vyvrcholilo to tesne pred pôrodom. Rodičia nám nečakane priniesli nový kočík. Ja som sa tým veciam nikdy nerozumel, ale vedel som, že presne taký istý sme raz pozerali vo výklade. Byť na mne, hneď by som ho kúpil aj keď bol najdrahší zo všetkých. Vierka nechcela, vraj je to zbytočný prepych. Návšteva skončila hádkou, kde mojich rodičov Vierka dourážala.
Opäť nevynechala slovo zbohatlíci, revala niečo v tom zmysle, že si nás chcú kúpiť a podobne. Vyvolalo to u nej predčasný pôrod, za ktorého obviňovala mojich rodičov. Podľa mňa na to nemala právo, už som sa ohradil. Bohužiaľ, dala mi ultimátum. Buď ostanem s ňou a dcérou, avšak pod podmienkou, že preruším s rodičmi a bratom všetky kontakty, odsťahujeme sa preč a nezoberieme od nich ani cent, alebo sa so mnou rozvedenie a dcéru viac neuvidím. Čo som mal robiť. Srdce mi išlo puknúť.
Vzdal som sa milujúcej rodiny, možného majetku, ktorý by nám zabezpečil dobrý život a ešte lepších starých rodičov. Namiesto toho žijeme stovky kilometrov ďaleko. S rodičmi som 12 rokov neprehovoril a na konci každého mesiaca rátam, či kúpim celý chlieb alebo len polovicu. Z učiteľských platov si vyskakovať príliš nemôžeme.
Váham, že sa rozvediem. Deti máme veľké, snáď by mi porozumeli. Uvedomil som si totiž, že Viera nenávidí celý svet a viní všetkých za to, ak žijú lepšie, ako je priemer. Nechápem, ako som sa v nej mohol tak mýliť. To, čo mi na nej kedysi imponovalo, ma dnes doslova znechucuje.
Zdieľať na
Zdieľaní