Keby mi niekto pred rokmi povedal, že takto budem žiť a že mi to možno aj bude vyhovovať, neverila by som mu. Predstava, že by som sa delila o manžela a zároveň mu bola neverná s niekým iným, by bola tak absurdná, že by som sa len zasmiala. Ale život nie je rovná cesta krásnou a voňavou záhradou a my, ľudia, často konáme z rôznych dôvodov celkom inak, ako by sa od nás očakávalo. Alebo ako by sme dokonca od seba očakávali sami.
Ja som sa do manžela zamilovala už na strednej škole. Býval o pár domov ďalej a ráno sme sa stretávali na zastávke a cestovali v jednom autobuse do mesta. On študoval na dopravnej priemyslovke, ja na ekonomickej. Vždy som po vyučovaní nedočkavo čakala, či stíha rovnaký spoj, či ho opäť uvidím. A keď ma zbadal a usmial sa, cítila som, že ani ja mu nie som ľahostajná.
Lásku mi paradoxne vyznal počas letných prázdnin, keď sme sa s partiou išli kúpať k jazeru. Nechcel už mlčať, pretože naše spoločné cesty do školy a zo školy sa skončili – on zmaturoval a ja som mala nastúpiť do maturitného ročníka. Od toho dňa sme spolu začali chodiť. Michal po prázdninách začal pracovať v dopravnom podniku ako dispečer, a ja som si posledný rok užívala študentský život.
Stretávali sme sa takmer každý deň, takže naši rodičia rátali s tým, že sa po mojej maturite vezmeme. A ja som si vlastne ani nič iné predstaviť nevedela. Spočiatku sme bývali u našich, keďže moja staršia sestra už pred pár rokmi vyletela z hniezda a neskôr Miško postupne začal prerábať domček po mojej starkej, do ktorého sme sa dva roky po svadbe nasťahovali. To som už čakala nášho prvého syna. O rok k nemu pribudol aj druhý.
Náš život plynul pokojným tempom. Mali sme úplne bežný vzťah – sem tam sa vyskytla nejaká hádka, väčšinou pre maličkosti a hlúposti, ale mračná vždy pomerne rýchlo zmizli a my sme sa opäť vrátili do normálnych koľají. Kríza nastala, až keď Michalova mama zomrela a otec zostal sám. S jeho zdravím to išlo dolu kopcom a čoskoro zostal odkázaný na pomoc iných. Miškovi dvaja súrodenci žijú v zahraničí, postarať sa teda musel on. Brali sme ako samozrejmosť, že otec pôjde bývať k nám. Ja som odišla z práce a stala som sa svokrovou opatrovateľkou.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: V manželstve trpím, no nepriznám to. Pred manželom ma varovali
Bolo to pre mňa veľmi náročné obdobie. Naši dvaja synovia už boli stredoškoláci, jeden býval na internáte a druhý cestoval, obaja mali veľa učenia a s ich pomocou som veľmi rátať nemohla. Michal pomáhal, ako vedel, vždy, keď mal čas. Striedal ma, aby som si oddýchla, a ja som počas tých „chvíľ voľna“ skutočne len spala.
Na svokra sme neustále museli dávať pozor – trpel demenciou a párkrát sa stalo, že nepozorovane odišiel z domu a naspäť nevedel trafiť. Zmenila sa mu aj povaha, z pokojného a mierumilovného človeka sa stal „frfľoš“, ktorému nič nebolo dosť dobré. Posledné roky sa pridali aj problémy s pohybom a nakoniec zostal na vozíku.
V tom období sme s Michalom úplne prestali žiť ako manželia. Jeden z nás vždy spával pri svokrovi, a obaja sme boli nadmieru vyčerpaní. Keď sme sa stretli, väčšinou bola naša komunikácia obmedzená len na strohé odovzdávanie si informácií o tom, čo sa udialo a čo treba riešiť. Musím priznať, že fyzický kontakt mi vôbec nechýbal. Na Michala som sa prestala pozerať ako na svojho muža a stal sa pre mňa len akýmsi „spolubývajúcim“. Fungovali sme vedľa seba ako brat a sestra.
Keď svokor zomrel, vzťah sa nám obnoviť nepodarilo. Snažili sme sa obaja, no láska bola jednoducho preč. A aj fyzická príťažlivosť. Michal sa spočiatku o intímne zblíženie pokúšal, no ja som odmietala. Potom sa už ani o nič nesnažil. Pred dvoma rokmi som zistila, že má pomer. Videla som ho v aute bozkávať sa s o pár rokov mladšou fakturantkou z ich podniku.
Zvláštne bolo, že som nežiarlila, nemala som chuť vyškriabať mu oči. V tom čase som už pracovala v sklade v jednej súkromnej firme a flirtoval so mnou môj kolega, sympatický rozvedený muž v mojom veku. Uvedomila som si, že sa naňho v práci teším tak, ako som sa kedysi tešila na Michala na zastávke autobusu.
Michal o mojej známosti nevedel a pre mňa bolo chvíľami až úsmevné, ako hľadá výhovorky, aby mojou byť s inou. Tak som jedného dňa zorganizovala spoločnú večeru, na ktorú som pozvala Michalovu priateľku aj môjho nového partnera. Najskôr to vyzeralo na poriadnu drámu, no nakoniec sme sa nad pečenou kačicou dokázali dohodnúť. Nechcela som sa rozvádzať, a prekvapilo ma, že ani Michal nie.
Naši noví partneri sa, našťastie, nepotrebujú viazať a my nepotrebujeme mať papier, že sme opäť voľní. Nechceme predávať dom, ktorý sme vybudovali, nechceme sa handrkovať o majetky. Užívame všetko spoločne a každý pritom žijeme aj svoj vlastný, iný život. Ako to zobrali naši synovia? Sú už dospelí a samostatní, akceptovali to. Aj keď si o tom možno myslia svoje.
Zdieľať na
Zdieľaní